Záložný majiteľ Pezinského a Svätojurského panstva Eck zo Salmu a Neuburgu

Mestské múzeum v Pezinku pripravuje výstavu o záložných majiteľoch Pezinského a Svätojurského panstva, o ich rodoch, osudoch a vzťahu k panstvu. Jedným z nich je Eck zo Salmu a Neuburgu.

V roku 1559 kráľ Ferdinand odobral Šerédiovcom Svätojurské a Pezinské panstvá, ktoré zostali v jeho rukách až do roku 1566. Vtedy ich získal do zálohu za 53-tisíc zlatých bratislavský župan, rábsky kapitán a kráľovský radca Eckhard (Eck, Egg, Eyck, Egino), gróf zo Salmu a Neuburgu.

Salm-Neuburgovci

Rod Salmovcov pochádzal z belgických Arden, kde sa v roku 1459 narodil Mikuláš (starší) zo Salmu. Vstúpil do služieb cisára Maximiliána I. a prešiel takmer všetkými bojiskami, na ktorých sa Habsburgovci v prvých decéniách 16. storočia pohybovali. „Nesmrteľnosť“ mu priniesla obrana Viedne počas osmanského obliehania v roku 1529, kedy už ako 70-ročný muž úspešne odrazil obrovskú armádu sultána Sülejmana I. a prispel tak k jednej z jeho najväčších porážok. Za tento skutok dostal jeho syn Mikuláš grófstvo Neuburg, čím vzniká vetva Salm-Neuburgovcov. Aj napriek vysokému veku a zdravotným komplikáciám zo zranenia, ktoré utrpel počas obrany Viedne, zostal hlavným kapitánom Uhorska. Zo služby ho na vlastnú žiadosť uvoľnili 16. apríla 1530 a zakrátko na to, začiatkom mája, zomiera.

Monumentálnu náhrobnú tumbu mu nechal zhotoviť sám Ferdinand I. Autorom je Loy Hering, jeden z najproduktívnejších sochárov na začiatku 16. storočia v Nemecku. Vytváral oltáre, epitafy a náhrobky v štýle ranej nemeckej renesancie, príležitostne podľa predlôh Albrechta Dürera. Pripisuje sa mu okolo 130 prác. Tumba zachytáva výjavy z bojov, ktorých sa Mikuláš zúčastnil, a panovníkov, ktorým slúžil. Veko tumby zobrazuje modliaceho sa grófa v zbroji. Pomník sa pôvodne nachádzal v kláštore sv. Doroty vo Viedni, odkiaľ ho v roku 1787 preniesli a od roku 1879 je osadený vo Votívnom kostole (Votivkirche).

Mikuláš mladší

Mikulášov syn, Mikuláš II. (mladší) (1500 – 1550), sa držal otcovho remesla a takisto bojoval proti Osmanom, ale v roku 1548 napríklad dobyl pre cisára hrad Muráň, ovládaný lúpežným rytierom Matejom Bašom. Zastával viaceré dôležité vojenské funkcie, bol hlavným kapitánom v Uhorsku, Chorvátsku a v Slavónsku, tiež rábskym kapitánom (1546 – 1550). Funkcia kapitána pevnosti v Rábe (maď. Győr) sa zvykla, vzhľadom na jej dôležitosť (stála totiž na prístupovej ceste na Viedeň), obsadzovať vernými prívržencami panovníka a väčšinou cudzincami. Mikuláš bol v tomto období bratislavským županom (1545 – 1550), tiež sa mohol pýšiť titulom kráľovského komorníka. Po smrti Gašpara Šerédiho si nárokoval na Pajštúnske panstvo, vzhľadom na príbuzenstvo svojej sestry Alžbety, manželky zosnulého grófa Krištofa II., posledného mužského príslušníka rodu svätojurských a pezinských grófov. To sa mu aj podarilo, pretože panovník ho zálohoval Salmovcom.

Záložný majiteľ Eck

Jeho syn Eckhard, známy pod skrátenou podobou mena Eck, pokračoval v rodovej tradícii a udržal si v západnom Uhorsku, ale aj na kráľovskom dvore silné pozície. Eck bol kráľovským komorníkom (od roku 1554), do konca života držal titul kapitána Bratislavského hradu, bol tiež županom Bratislavskej stolice (od roku 1555). Môžeme ho považovať za jedného zo „zakladateľov“ časti Podhradia tzv. Zuckermandla. Eck umožnil svojim dvorským služobníkom a hradným úradníkom, aby sa začali usadzovať pri Dunaji na hradných pozemkoch západne od hraníc mestskej štvrte Vydrice.

Eck strávil veľkú časť svojho života na bojiskách. Tak ako jeho otec bol rábskym kapitánom (od roku 1560) a kráľovským radcom (od roku 1561). V 70. rokoch sa stal aj zadunajským hlavným kapitánom. V 50. rokoch 16. storočia držal Pajštúnske a Plavecké panstvo, pričom druhé zálohoval Fuggerovcom. V roku 1566 sa mu konečne podarilo získať aj Pezinské a Svätojurské panstvo a držal ich do smrti. Jeho hospodárenie však bolo spojené s obrovským zadlžením týchto majetkov a niektoré dlhy, ktoré zanechal, sa amortizovali až začiatkom 17. storočia.

Bez nástupcu

Jeho prvou manželkou sa stala Katarína z Pernštejna, s ktorou sa oženil v roku 1550. Svadba 15-ročnej Kataríny z Pernštejna a Ecka zo Salmu a Neuburgu vyvolala v roku 1550 menší škandál najmä v radoch moravskej šľachty. Mohla za to skutočnosť, že bratia Kataríny nedodržali svadobnú zmluvu, podľa ktorej sa ich sestra mala vydať za Viliama z Lipé, a našli jej nového manžela. Voľbou mladého šľachtica Ecka zo Salmu pravdepodobne jej brat Jaroslav sledoval vlastné mocenské ambície na rakúskom dvore a neváhal riskovať vysokú pokutu za nedodržanie svadobnej zmluvy.

Svadobné prípravy boli vzhľadom na nízky vek a chýbajúce skúsenosti Kataríniných bratov (boli v tom čase najstaršími príslušníkmi vetvy) dosť chaotické a pre nedostatok času sa muselo upustiť od viacerých zvyklostí (napr. farebne zladený odev hostí), napriek tomu si mala udalosť zachovať čo najreprezentatívnejší charakter (súčasťou svadby bol napríklad rytiersky turnaj). Svadba sa uskutočnila 1. júla 1550 v moravskej rezidencii Pernštejnovcov v Prostějove. Veno nevesty predstavovalo 10-tisíc toliarov.

Po svadbe sa Katarína väčšinou zdržiavala v bratislavskom sídle manžela. Napriek vyše 20-ročnému manželstvu nie je známe, že by spolu splodili potomkov. Eck trávil veľa času obranou hranice pred Osmanmi a Katarína sa v listoch bratom sťažovala na silné bolesti hlavy. Svoj život mala ukončiť samovraždou.

Po jej smrti († 1571) si Eck, ktorý medzitým nadobudol uhorské šľachtictvo (tzv. indigenát), zobral za ženu Barboru Orságovú z Guty, sestru nebohého krajinského sudcu Krištofa Orsága, majiteľa Čachtíc a Modry. Aj toto manželstvo zostalo bezdetné a Eck zomrel v Rábe 7. júla 1574. Pochovaný bol v kláštore sv. Doroty vo Viedni. Po jeho smrti prevzala Svätý Jur a Pezinok opäť do svojej správy Uhorská komora.

Pripravovaná výstava Mestského múzea v Pezinku bude verejnosti prístupná po 13. decembri 2023. Okrem záložných majiteľov výstava ponúkne aj pohľad na podobu Pezinka v tomto období, priblíži inventáre Pezinského a Svätojurského hradu či umožní zoznámiť sa s dobovou módou uhorskej aristokracie.

Autor: Helena Gahérová
Zdroj: Pezinčan