Za menom príbeh ... Katarína Franková
Ulica nesúca meno osobnosti, ktorú by sme mali (asi, vraj) poznať, stručný zápis v matrike, starý náhrobok... tak málo stačí na prebudenie zvedavosti, tak málo je na začiatku hľadania nových informácií.
Katarína Franková* dala meno jednej z novších ulíc nášho mesta. Dievča z Pezinka, ktoré opustilo rodné mesto, aby zažiarilo ako herečka na mnohých európskych divadelných scénach.
Dostupné zdroje jednoznačne uvádzajú ako rodisko Kataríny Frankovej Pezinok, zhodujú sa aj v dni a mesiaci narodenia – 11. október. S rokom narodenia je to už problematickejšie, spomína sa 1847 i 1852. Matričné záznamy pezinskej židovskej obce, ktoré máme k dispozícii od roku 1852, žiadnu Katarínu Frankovú narodenú v októbri 1852 (ani v nasledujúcich mesiacoch) neevidujú. Rodina Frank však v tomto období v meste žila, je teda možné, že sa Katarína narodila pred rokom 1852.
Svoju kariéru začala doma účinkovaním v hereckej skupine. Po štúdiu na divadelnej škole Dorr debutovala v Divadle Jána Fürsta, ktoré patrilo v 70-tych rokoch 19. storočia k obľúbeným viedenským scénam. V roku 1871 vystupovala v berlínskom Victoria-Theater a následne v Brémach a Postupime. Na odporúčanie herca a učiteľa herectva Alexandra Strakoscha, pôvodom zo Šebastovej pri Prešove, jej bol riaditeľom Henrichom Laubem ponúknutý angažmán v novom viedenskom mestskom divadle - Stadtheater. Tu pôsobila tri roky, do roku 1875, kedy ju na hosťovanie pre viedenský Burgtheater získal jeho riaditeľ František von Dingelstedt. Prvou úlohou v novom prostredí bola postava Judity v dráme „Uriel Acosta“, ďalšou potom Jana Eyrová v hre „Sirota z Lowoodu“. Svojou oduševnenou hrou a výnimočným hlasom sa stala nebezpečnou konkurentkou hlavnej hviezde divadla, Šarlote Wolterovej. Pomoc pri riešení konfliktu dvoch hviezd hľadal riaditeľ divadla aj u Adolfa Sonnenthala, jednej z najväčších a najvýznamnejších hereckých osobností svojej doby. Toho s Frankovou spájalo nepriame príbuzenstvo. Sonnenthalov najmladší brat Samuel bol manželom herečkinej mladšej sestry Berty, uznávanej budapeštianskej fotografky a vydavateľky. V dvorskom divadle vydržala Franková necelý rok. Rivalita, nástojenie Wolterovej na jej odstúpení zo súboru a napokon aj bližšie nešpecifikovaný škandál, vrátili Katarínu (Kathi) na jej pôvodnú scénu v mestskom divadle. Tu zotrvala až do mája 1884, kedy divadlo v dôsledku ničivého požiaru zaniklo. Katarínina kariéra pokračovala na doskách ďalšieho z viedenských divadiel, obľúbeného operetného Carlstheater, neskôr v Hamburgu, Rige, Stuttgarte. Po rokoch strávených vo Frankfurte nad Mohanom (1887 – 89) presedlala na hosťovania. S veľkým úspechom vystupovala v Petrohrade, rôznych nemeckých mestách a v roku 1900 v nemeckom Volkstheater vo Viedni. V roku 1901 odišla do Irving-Place-Theater v New Yorku. Ťažko nervovo chorá sa vrátila do Viedne, kde vo veľkej chudobe, slobodná a bezdetná, zomrela na Nový rok 1918. Pochovaná je na viedenskom centrálnom cintoríne, mimochodom, neďaleko iného veľkého Pezinčana, šachového majstra Richarda Retiho.
Smutný záver Kataríninho života skúsme prekryť pochvalou, ktorú na jej adresu uverejnil v októbri 1884 viedenský časopis Der Humorist:
„ ... Slečna Katarína Franková je najpovolanejšou a najnebezpečnejšou rivalkou veľkej tragédky Wolterovej. Jej prednosťou však je mimoriadna láskavosť a pôvab. Každú rolu, ktorú hrá, si naštuduje a každej postave, ktorú stvárni, dá telo aj krv, spraví ju tým, čím má byť. V tom spočíva hlavné herecké umenie – v presvedčení publika. Herci, ktorí sa prezentujú iba ako recitátori, nenaplnia svoje poslanie. Byť vynikajúcim recitátorom, neznamená byť aj dobrým hercom. Slečna Franková je herečkou v pravom zmysle slova a zaslúži si priazeň, ktorej sa teší.
Pri druhom uvedení „Kabaly a lásky“ si zahrá úlohu Lujzy a už dnes sme si istí, že ju zvládne rovnako znamenite ako každú doterajšiu rolu. Slečna Franková sa vyznačuje najmä vznešenou, majestátnou postavou, jej hlas má jasný, plný, imponujúci zvuk – tú správnu „výbavu“ hrdiniek. Každú rolu hrá s porozumením a vášňou, do každej sa vžije.
Je korunovačným klenotom divadla v Leopoldstadte, už aj tak bohatého na krásne a pôvabné dámy. Zo srdca gratulujeme riaditeľstvu Carl-Theater k tak významnej herečke.“
* Slovenská biografická literatúra uvádza priezvisko v podobe Franklová, z ktorej sa vychádzalo aj pri určení názvu ulice. Dobová tlač a literatúra, ako aj herečkin náhrobok hovoria o Kataríne Frankovej. Túto podobou priezviska sme prevzali aj v texte.
Autor: Petra Pospechová
Zdroj: Pezinčan 8/2013