Vzťahy grófov zo Svätého Jura a Pezinka s mestom Trnava v neskorom stredoveku

Prvé známe kontaky svätojurských a pezinských grófov a Trnavčanov sa týkajú viníc. Tie mali obyvatelia Trnavy vo vlastníctve zrejme ešte predtým, ako v roku 1208 grófi získali Pezinok a o rok neskôr Svätý Jur. Vlastnenie viníc cudzími obyvateľmi v chotároch Svätého Jura a Pezinka poukazuje na viac ako priaznivé podmienky na pestovanie viniča v tamojšom kraji.

Prvá priama písomná zmienka o vzájomných kontaktoch pochádza z roku 1278, kedy sa gróf Tomáš III. zo Svätého Jura zaviazal rešpektovať staré práva a výsady, ktoré mali Trnavčania (aj obyvatelia Hrnčiaroviec a Modranky) v spojistosti s ich vinicami vo svätojurskom chotári. Spomenutú listinu si Trnavčania v roku 1291 u kráľa Ondreja III. nechali konfirmovať. Zrejme sa ich grófi pokúšali primäť, aby okrem vinohradníckej dane – hôrneho (lat. terragium, nem. Bergrecht)[1] platili aj iné, neobvyklé dávky. V roku 1295 sa dohodli Trnavčania na podobných podmienkach aj s pezinským grófom Kozmom II. O tri desaťročia neskôr, v roku 1325, uzavrel gróf Sebeš II. z Pezinka s Trnavčanmi novú dohodu. Tá iba potvrdzovala staré výsady Trnavčanov (potvrdené už v roku 1295) a rovnako aj pôvodnú výšku odvádzaného vína za hôrne a ďalších poplatkov za dopestovanú úrodu a za jej vývoz. Sebeš sa však nemienil riadiť stanovenými pravidlami určenými v zmluve a začal ich zakrátko hrubo porušovať.  Pritom sa dopustil viacerých nešpecifikovaných neprávostí, za ktoré bol kráľom Karolom Róbertom v roku 1335 odsúdený na kapitálny trest – stratu hlavy a všetkých majetkov. Z písomností nevieme akých konkrétnych prečinov sa gróf dopustil, no isté je, že pred vykonaním rozsudku ho zachránil jeho svokor, zvolenský a turčiansky župan, magister Donč, blízky dôverník kráľa Karola Róberta. Gróf sa musel zmieriť s Trnavčanmi a Dončovi dal do zálohu banícku osadu Sumberg s právom vyberania hôrneho za 500 hrivien uhorských grošov (strieborná mincová mena). Z tejto čiastky tak mohol zaplatiť súdne poplatky a pokutu trnavským mešťanom, vyrubenú vo výške 200 hrivien uhorských grošov. Celková hodnota pokuty tak činila približne 50 kg strieborných mincí, čo bola mimoriadne vysoká sankcia. Donč si však mohol byť istý, že financie sa mu vrátia, pretože práve v chotári Sumbergu sa nachádzali veľmi výnosné bane, kde sa ťažilo zlato, striebro a iné kovy. Po tejto nepríjemnej situácii si však už viac večný nespokojenec Sebeš nedovolil siahnuť na práva a výsady trnavských vinohradníkov. Napriek tomu sa v nasledujúcich rokoch dostal do niekoľkých sporov, a to najmä o prerozdelenie rodových majetkov so svojím bratom Petrom. V roku 1342 sa dokonca Trnavčania pridali na Petrovu stranu pri súdnom pojednávaní o rodové majetky a vyberanie hôrneho. Samotný palatín Mikuláš de Sambuk sa musel zastať v roku 1353 grófa Sebeša. V listine uviedol, že Sebeš utrpel škodu nielen preto, že si bratia neprerozdelili rodové majetky, ale aj kvôli tomu, že sa trnavskí vinohradníci postavili za jeho brata Petra. Zo Sebešovho počínania môžeme badať, že sa pri nepriaznivom výsledku súdnych sporov spoliehal na presadenie svojho práva aj s pomocou najvyšších úradníkov krajiny. Roztržky o platenie hôrneho a iných poplatkov boli následne po Sebešovej smrti († po r. 1353) na viac ako 100 rokov zažehnané. Až v roku 1457 musel do starého konfliktu znova zasiahnuť panovník. Grófovi Jurajovi III. a Ladislavovi IV. zakázal od Trnavčanov vymáhať vyššie dávky, než boli určené v dovtedy stále platnej dohode z roku 1325.

Po roku 1481 nastal medzi oboma stranami nový rozpor, ktorý vyvolala snaha grófov o vyberanie deviatku okrem každoročne vyberaného hôrneho od majiteľov viníc na území svätojurských a pezinských grófov. V roku 1490 sa o to pokúsil pezinský gróf Šimon, ktorý od trnavských  mešťanov požadoval odvádzanie deviatku v okovoch vína. O dva roky neskôr musel dokonca zasiahnuť sám kráľ Vladislav II. Jagelovský, ktorý vyberanie deviatku zakázal. Konflikt pretrvával až do roku 1498, kedy gróf Tomáš VII. podpísal s Trnavčanmi zmierlivú dohodu. Tá bola následne spečatená na kráľovskom hrade v Budíne pred zrakom kráľa. Gróf Tomáš v dohode súhlasil, že grófi nebudú vyberať deviatok z viníc v Suchej nad Parnou a Doľanoch. Trnavčania na oplátku prisľúbili, že grófovi Tomášovi a Petrovi V. zaplatia spätne za šesť rokov hôrne zo spomenutých viníc, počas ktorých ho neodvádzali. Mešťania mohli s vinicami slobodne disponovať, avšak tie mali byť zapísané v registri. Ostatné vinice podliehali povinnosti platenia deviatku. Trenice medzi oboma aktérmi sporov pokračovali aj naďalej.

Význam Trnavy ako obchodného centra v prvej polovici 14. storočia narastal. Dôležitým predpokladom k tomuto rozvoju bolo uprednostňovanie starej obchodnej Českej cesty namiesto Dunajskej cesty, smerujúcej zo západu Rakúskeho vojvodstva pozdĺž pravého brehu rieky Dunaj popod Bratislavu pokračujúcou cez Ráb na Budín. Trasa Českej cesty bola odlišná a neprechádzala cez rakúske územie, čo bolo politicky a hospodársky výhodné pre anjouovský kráľovský dvor. Česká cesta viedla cez Prahu, Brno, Holíč, Bukovským priesmykom smerom na Trnavu a ďalej na Ostrihom a smerom na Konštantínopol. Trnava sa tak stala dôležitým dopravným a obchodným centrom severozápadného Uhorska.

Počas husitských nájazdov sa zaradila spolu s hradom Šintava ku hlavným oporným bodom uhorskej obrany. Za hradbami Trnavy sa v roku 1428 počas prvej spanilej jazdy husitov zdržovali aj viacerí šľachtici so svojimi oddielmi. Okrem mladšieho grófa zo Svätého Jura (zrejme išlo o Ladislava II. zo Svätého Jura) tu bol prítomný Stibor zo Stiboríc mladší, ďalej pán Červeného Kameňa Pavol z Wolfurtu s posádkou, ale aj vojenský oddiel ostrihomského arcibiskupa Juraja z Pavloviec (maď. Palóci) a veľa iných šľachticov a sedliakov. Husiti si uvedomovali, že obsadením Trnavy by získali dôležitý oporný bod, z ktorého by mohli ohrozovať široké okolie, teda aj majetky svätojurských a pezinkých grófov či Bratislavskej kapituly. Hlavným cieľom však bolo slobodné kráľovské mesto Bratislava. Trnavu sa podarilo husitským silám obsadiť v roku 1432 a držali ju až do roku 1435. Samotní grófi v tomto čase úzko spolupracovali s Bratislavou, pričom tamojšiemu senátu predávali správy o pohybe a množstve nepriateľa. V roku 1433 sa dostali oddiely grófa Ladislava II. zo Svätého Jura do priameho vojenského stretu s husitmi a niekoľko z nich gróf zajal a uväznil na Pezinskom hrade. Okrem trnavských husitov na čele s hajtmanom Blažkom z Borotína ohrozovali majetky grófov aj husiti z Uherského Brodu a Skalice. V lete 1434 sa práve trnavským husitom podarilo obsadiť svätojurský Kostol sv. Juraja a zničiť časť mestečka.

Grófi počas tohto nepokojného obdobia pochopili, že kľúčovú úlohu pri obrane územia hrá kontrola cestných ťahov a ovládanie opevnených miest. Zrejme už po roku 1438 začal nad dedinou Smolenice stavať gróf Juraj III. kamenný hrad neďaleko od vyústenia Českej cesty na Trnavskú pahorkatinu. Na túto možnosť poukazuje aj skutočnosť, že dedina Smolenice bola už pri darovaní grófovi vyňatá z hradného panstva Korlátka. Gróf Juraj zrejme plánoval vybudovať v okolí Smoleníc malé hradné panstvo či aspoň strážny hrádok s hospodárskym zázemím. Grófi tak mohli kontrolovať odbočku z Českej cesty na Podhorskú (Hradskú) cestu, ktorá viedla popod Malé Karpaty. Na tomto mieste treba spomenúť, že grófi získali v roku 1441 aj Červenokamenské panstvo, čím sa takmer celá Podhorská cesta smerujúca do Bratislavy dostala pod ich moc. Zároveň tým majetky grófov susedili s majetkami kráľovského mesta Trnava.

 Najdôležitejšou trasou z hľadiska významu však bola cesta vedúca od Trnavy smerom na Bratislavu cez Cífer, Blatné, Senec, Čeklís a Ivanku. V prameňoch sa uvádza ako Stredná cesta (Mitterwegh sive Chalchwegh – Stredná alebo Biela {Vápencová} cesta; maď. Guzapen – Közepen – v strede, v prostriedku).[2] V roku 1450 sa naskytla grófom príležitosť na ovládnutie tejto dopravnej tepny na Bratislavu. Gróf Imrich III. v tomto roku získal ženbou s dcérou bratislavského župana Juraja z Rozhanoviec, Helenou, polovicu majetkov Čeklís, Senec a Červeník.

Grófi postupne presadzovali svoj vplyv aj na krajinskej úrovni a v rokoch 1456 – 1459 sa stali grófi Ján III. a Žigmund kapitánmi kráľovských miest Skalice a Trnavy, pričom mali pod svojou mocou vojenskú hotovosť a zároveň dostávali od kráľa financie na spravovanie a opravy opevnení oboch miest. Tým bolo dovŕšené aj úsilie grófov o ochranu rodových majetkov, ktoré boli počas 30. a 40. rokov 15. storočia viackrát napadnuté nepriateľskými vojenskými oddielmi. Išlo o husitov, bratríkov, rôzne žoldnierske oddiely, ale napríklad aj o kráľovské vojsko poľského kráľa a uhorského protikráľa Vladislava Jagelovského. Ozbrojenci mladého Jagelovca ohrozovali majetky grófov na jar roku 1442. Okrem poľských oddielov ich tvorili aj bandéria viacerých uhorských šľachticov. Po neúspešnom dobýjaní Bratislavy, ktorá bola hlavným oporným bodom kráľovnej Alžbety Luxemburskej, ustupovali jagelovské jednotky smerom k vlastnému táboru, ktorým bola Trnava. V polovici marca toho roku sa gróf Juraj III. stretol s týmito početnými a sčasti demoralizovanými oddielmi vo vojenskej zrážke, ktorá sa odohrala najpravdepodobnejšie v okolí Senca. Podľa správ pezinského kastelána Jána z Kluxu a nitrianskeho kastelána mohlo mať jagelovské vojsko okolo 2000 mužov. Gróf Juraj, ktorý bol neochvejným podporovateľom kráľovnej Alžbety Luxemburskej proti Vladislavovi Jagelovskému, vzišiel víťazne z tejto bitky, pričom zajal 33 nepriateľských vojakov. Práve z Trnavy tieto oddiely uhorských a poľských vojakov na čele s Vladislavom Jagelovským ohrozovali širšie okolie Bratislavy, ktorá bola novým Alžbetiným kráľovským sídlom. Nakoniec však Vladislav v dôsledku márneho dobývania Bratislavy, vysokých strát na životoch a vojenskej porážky od grófa Juraja, ustúpil koncom marca 1442 do Budína.

Po smrti mladého kráľa Vladislava Jagelovského na protiosmanskom ťažení pri Varne na jeseň roku 1444 ostala krajina bez kráľa, čo sa snažili využiť vo svoj prospech niektorí magnáti. Takým bol aj Michal Orság, ktorý sa opevnil za hradbami Trnavy s oddielom okolo 3000 mužov. Pre grófov to značilo vážnu hrozbu. Svätojurskí a pezinskí grófi sa už predtým s Michalom Orságom preli o majetky a hlavným predmetom sporu bolo mestečko Modra a neskôr dedina Smolenice. Gróf Juraj III. nečakal na prvý krok ambiciózneho šľachtica a v novembri 1444 informoval senát mesta Hainburg, že mu hrozí vojenský útok zo strany Michala Orsága. Zároveň žiadal o vyslanie puškára a vojenskej hotovosti z rakúskeho pohraničia. Michal sa dokonca v nasledujúcom roku stal kapitánom Trnavy a jedným z hlavných kapitánov Uhorského kráľovstva. Spoločne s Pankrácom zo Sv. Mikuláša mali pod správou územie medzi Dunajom a Váhom. Rovnako Pankrác sa staval nepriateľsky ku grófom a ohrozoval ich majetky. Ako môžeme vidieť, slobodné kráľovské mesto Trnava bolo neraz strediskom vojenských výbojov smerujúcich na majetky grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Práve preto grófi Ján III. a Žigmund žiadali u kráľa Ladislava Pohrobka, aby im zveril do správy Trnavu, čím by si zabezpečili obranu svojich malokarpatských majetkov a mocenskú prestíž v regióne. Je zrejmé, že grófi mali mocenskú ambíciu ovládať obe kráľovské mestá, teda aj spomenutú Skalicu ležiacu na hraniciach s Českým kráľovstvom.

Aj vďaka tomu, že ovládali hlavnú dopravnú tepnu z Bratislavy do Trnavy vedúcu cez Čeklís a Senec, sa stali najvýznamnejšími vlastníkmi majetkov v Bratislavskej župe a popredným magnátskym rodom západného Uhorska. Tým, že v druhej polovici 15. storočia ovládali všetky prístupové cesty vedúce do Bratislavy, stali sa silným súperom aj pre kráľa Mateja Korvína. Panovník však s nimi nemienil súperiť a sám bol iniciátorom toho, aby ich získal do svojich služieb.

Predmetom sporov medzi obyvateľmi Trnavy a grófmi zo Svätého Jura a Pezinka bolo súperenie o výnos z predaja vína. V Malokarpatskej oblasti sa s grófmi v tejto oblasti mohli porovnávať iba obyvatelia ďalšieho slobodného kráľovského mesta, ktorým bola Bratislava. Trnava bola významná nielen ako dôležité trhové centrum na križovatke obchodných ciest, ale aj ako vojenská pevnosť slúžiaca v čase mocenskej anarchie.

Autor: Daniel Gahér
Zdroj: Historika 1/2013