Synagógy a židovské cintoríny v Pezinku

Židovská komunita bola súčasťou Pezinka od stredoveku, najstaršie zmienky o nej pochádzajú z prvej tretiny 16. storočia. Od poslednej tretiny 17. storočia sa s predstaviteľmi židovskej obce stretávame takmer nepretržite do polovice 20. storočia. Priestorom, v ktorom komunita žila a fungovala bol až do polovice 19. storočia najmä pálffyovský majer na Čikošni a Kasnách (Kasten), území približne dnešnej Sládkovičovej a časti Šancovej ulice, resp. časti pri ceste na Vinosady. Tu mali židia svoje byty, obchodné prevádzky a spoločne užívané objekty, za ktoré platili Pálffyovcom presne stanovený poplatok.

Spoločnému užívaniu slúžili aj cintorín a stará synagóga. V dokumentoch ju nachádzame od polovice 18. storočia. V roku 1756 za ňu a cintorín  platili židia 30 zlatých, v roku 1827 dávali majiteľom panstva za synagógu, byt rabína a šachtera, cintorín, za výsek a výčap košer vína, pozemky a  za vlastný kúpeľ, spolu s daňou za ochranu už 650 zlatých. Židovský rituálny kúpeľ stál v blízkosti podhradného mlyna. Súhlas s jeho postavením udelil František Pálffy 16. októbra 1815. Pezinská židovská obec si ho postavila vo vlastnej réžii na pozemku veľkom 120 štvorcových siah (431,5 m²). Ročné nájomné za pozemok bolo stanovené na 12 zlatých, náklady na údržbu stavby si obec hradila sama. Stará synagóga mala rozmery 8 7/12 x 4 4/6 siahy, teda asi 16,3 x 8,85 m. Miestni židia ju využívali približne do roku 1850. Krátko pred tým, v roku 1848, dochádza v dôsledku revolučných zmien k uvoľneniu prísnych nariadení vo vzťahu k židovskému obyvateľstvu. To revolúciou získalo slobodu pohybu a dočkalo sa zrušenia get. Aj pomery v tom pezinskom sa zmenili. Zmenili sa aj povinnosti platieb smerom k panstvu i mestu. Zvyšujúce sa finančné nároky na bývanie v starom gete, vysoké povinné poplatky za užívanie bytov a spoločných nehnuteľností prinútili židov opustiť svoj starý svätostánok. Suma, ktorú Pálffyovci za užívanie synagógy požadovali (750 zlatých), považovali predstavení náboženskej obce sa prehnanú a prijali spoločné rozhodnutie starú modlitebňu opustiť. Jej využitie po opustení majera nepoznáme. V 20. rokoch 20. storočia si časť pozemku i s budovou bývalej synagógy prenajal Alojz Steger a zriadil si v nej autodielňu. Priestory, ktoré prevzal od Pálffyovcov, boli v dezolátnom stave a Steger ich na vlastné náklady upravil. Od majiteľov mal prisľúbené, že mu pozemok predajú, k transakcii však nedošlo. Keď mesto v roku 1930 odkúpilo od Pálffyovcov zámok a park, súčasťou kúpnopredajnej zmluvy bola aj časť bývalého pálffyovského majera a na ňom stojaca budova bývalej synagógy. Alojz Steger sa na mesto obrátil v máji 1931 s ponukou odkúpenia ním užívaných nehnuteľností. Mesto Stegrom navrhnutú sumu odmietlo a z kúpy zišlo. Budovu starej synagógy nechalo prestavať na nový kultúrny dom a Orlovňu, ktoré boli slávnostne otvorené v auguste 1936. Brnenský architekt Richter zachoval pri jej výstavbe priečelie synagógy a prednú baštu. V roku 1942 mesto odpredalo Orlovňu rímskokatolíckej cirkvi.

Už v roku 1849 sa obec rozhodla postaviť si novú, vlastnú synagógu. Boli navrhnuté plány, prijaté dary a zahájené rôznorodé prípravy. Pre vnútorné nezhody predstavenstva náboženskej obce boli aktivity spojené so stavbou pozastavené. Ich oživenie registrujeme opäť v roku 1856. V tomto roku sa židovská náboženská obec a jej predstavení Jakub Rosenblüh a Filip Stern obrátili na mestskú radu so žiadosťou o podporu na stavebný materiál na výstavbu synagógy. Modlitby v tom čase museli vykonávať v dvoch malých miestnostiach, Tóru mali uloženú v truhlici a istú časť roka 1856 nemohli dokonca ženy navštevovať bohoslužby. Keďže novú modlitebňu nebolo možné postaviť bez veľkorysej podpory a pomoci donorov, požiadala obec mestskú radu o prenechanie vhodného miesta na realizáciu stavby na mestskej pôde. Zároveň žiadali o podporu pri pálení vápna v mestskej vápennej peci, výrobe tehál a kúpe dreva potrebného na pálenie tehál. V roku 1863 požiadala náboženská obec Miestodržiteľskú radu v Budíne o povolenie zorganizovať zbierku milodarov na plánovanú stavbu synagógy, kúpeľa a cintorína. O rok neskôr žiadali pôžičku vo výške 8 000 zlatých na stavbu synagógy a školy. Táto bola zamietnutá, keďže miestna obec sa nevedela preukázať dostatočnou zábezpekou. V roku 1868 boli hotové stavebné plány synagógy a stavebnej plochy za Trnavskou bránou na dolnom konci Šancovej ulice, ktorú obci darovalo mesto. V roku 1871 získala obec od Ministerstva náboženstva a verejného vyučovania pôžičku vo výške 5 000 zlatých. Bola určená na pokrytie nákladov na zariadenie interiéru modlitebne. Nová synagóga bola postavená v maursko-byzantskom štýle s dvoma vežičkami na fasáde a pseudorománskymi polookrúhlymi oknami. Fasádu zdobila bohatá štuková ornamentika s dôrazom na geometriu. Stavba mala rozmery 25 x 14 metrov. Nová synagóga slúžila svojmu účelu 70 rokov. Židia, ktorým sa  podarilo prežiť hrôzy 2. svetovej vojny, po jej skončení neobnovili reálne fungovanie obce. Jej predstavitelia sa v roku 1948 dohodli s mestom na odkúpení templa a k nemu patriaceho domu so záhradou za 400 000 korún, konečná suma schválená v roku 1949 bola o 50 000 korún vyššia. Pôvodný plán využiť stavbu ako kultúrny dom sa nezrealizoval a v roku 1958 nechalo mesto synagógu zbúrať. „Vojaci z pezinskej posádky vykonali demoláciu synagógy odstrelom.“

Súbežne s aktivitami smerujúcimi k výstavbe novej synagógy rokovali predstavitelia židovskej náboženskej obce s mestom Pezinok aj o novom mieste na cintorín.

Starý židovský cintorín sa rozprestieral v priestore pálffyovského majera, neďaleko starej synagógy. Mal rozlohu 761 štvorcových siah (cca 2732 m²). V roku 1858 už pravdepodobne prestával postačovať potrebám miestnej židovskej komunity, obec sa preto obrátila na magistrát so žiadosťou o pridelenie vhodného miesta na nový cintorín. Ďalšiu správu o starom cintoríne máme až z roku 1939, kedy jeho plochu prenajala náboženská obec mestskému hlavnému oficiálovi Petrovi Pivkovi. Ten na parcele vysadil 50 ovocných stromov. V januári 1943 prejavilo o miesto záujem miestne veliteľstvo HG a zažiadalo o zrušenie charakteru cintorína. Okresný úrad v Modre žiadosť odobril a súhlasil s možnosťou použiť pozemok ako ihrisko alebo na stavebné účely. Podľa úradu sa na bývalom cintoríne od roku 1900 nepochovávalo, takže jeho zrušenie bolo v zhode s platným zákonom. Okrem toho mal byť predmetný pozemok vlastníctvom miestneho veliteľstva HG, ktoré ho dostalo do daru od bývalého vlastníka, rodiny Pálffyovej z Budapešti. Okresný úrad zároveň v rovnakom čase nariadil zástupcovi náboženskej obce v lehote do 15  dní odstrániť na bývalom cintoríne sa nachádzajúce zbytky náhrobkov a uložiť ich na nový židovský cintorín. Reprezentantom zdecimovanej náboženskej obce bol jej posledný predseda, Max Kohn. Je ťažko predstaviteľné, že v atmosfére strachu, ktorá bola po 1. vlne deportácií do koncentračných a vyhladzovacích táborov (trvajúcej od marca do októbra 1942) v komunite zrejmá, by jej členovia boli schopní naplniť nariadenie vrchnosti vo vzťahu k svojmu starému pohrebnému miestu. Jeho osud nám tak zostáva neznámy. Dnes je plocha niekdajšieho starého cintorína súčasťou súkromných parciel.Odpoveďou pezinského magistrátu na žiadosť náboženskej obce o pridelenie nového miesta na pochovávanie bolo vyčlenenie časti mestského pasienku na „Ganku“ pri ceste vedúcej do Viničného, v blízkosti starého cintorína, vo výmere 344 štvorcových siah (1237 m²). Pozemok bol vyňatý z daňovej povinnosti a pezinskí židia ho dostali do užívania, nie však do majetku. Pozemnoknižná vložka mesta z konca 19. storočia uvádza plochu nového cintorína už vo veľkosti 435 štvorcových siah (1564 m²). V roku 1909 požiadal vtedajší predseda spolku Chevra Kadiša (plnil pohrebné, náboženské, pietne i dobročinné úlohy) Samuel Reisner mesto o pridelenie ďalšej plochy o rozlohe 300 štvorcových siah. Dôvodil, že miestna židovská obec využíva nový cintorín už 50 rokov a je takmer úplne plný, preto je potrebné ho rozšíriť. Navrhol vyčleniť časť mestského pozemku, využívaného ako stromová škôlka. Tento sa nachádzal v priamom susedstve cintorína. Mesto v máji 1909 schválilo židovskej obci bezplatné použitie mestského pozemku v rozsahu 450 štvorcových siah na rozšírenie cintorína. Jedinou podmienkou bolo, že ho obec prevezme až po 1. októbri, kedy vyprší nájom stromovej školy a obec si pozemok okamžite ohradí, aby to nebránilo mestu v ďalšom prenájme zvyšnej plochy. Zväčšený cintorín tak zaberal 885 štvorcových siah, teda asi 3183 m², čo korešponduje s výmerou uvedenou v uznesení Rady Národného výboru z novembra 1956 (32 á). Dnes má plocha kedysi užívaná pezinskou židovskou komunitou ako miesto posledného odpočinku jej členov rozlohu 20 árov a od roku 1999 je majetkom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR. Je posledným viditeľným svedectvom prítomnosti komunity v našom meste. Po skončení 2. svetovej vojny sa nakrátko podarilo obnoviť náboženskú obec, jej predsedom bol Alexander Diamant. V priebehu nasledujúcich pár rokov sa úplne rozpadla, Preživší sa vracali do mesta bez rodinných príslušníkov, priateľov a susedov, ktorí neprežili vraždenie v koncentračných táboroch. Viacerí sa pustili do opätovného budovania života, prihlásili sa späť o svoje majetky. Reštitučný proces bol zdĺhavou záležitosťou vyžadujúcou dokazovanie dedičských nárokov i vlastnej politickej a občianskej spoľahlivosti. Keď do nej vstúpil Víťazný február so zoštátnením, pre mnohých to bola posledná kvapka. Koncom 40. rokov odišla väčšina navrátivších sa židov. Smerovali do Izraela, Kanady, Austrálie či USA. Pezinská náboženská obec sa rozpadla a jej koniec spečatilo uznesenie výboru Ústredného zväzu židovských náboženských obcí z 15. novembra 1949. Predstavenstvo obce bolo zbavené funkcie, keďže „následkom vysťahovania sa našich súvercov z Vašej židovskej náboženskej obce nie sú splnené podmienky k jestvovaniu samostatnej náboženskej obce. Pre nízky počet členov bolo nutné túto rozpustiť.“

Autor: Petra Pospechová
Zdroj: Pezinčan