O cajlanskej židovskej komunite

Dejinám židovskej komunity v Pezinku a osudom viacerých jej členov sme na stránkach Pezinčana venovali pozornosť už viackrát. Samostatnú komunitu však v minulosti vytvorili aj židia cajlanskí. Hoci zmienky o nich nachádzame zatiaľ v prameňoch najskôr v 18. storočí, nemôžeme vylúčiť, že sa na Cajle objavujú už v priebehu 17. storočia. Obec bola v tom čase súčasťou pezinského panstva Pálfiovcov, naklonených usádzaniu židovského obyvateľstva na svojich majetkoch. Súpis židov bratislavskej stolice z roku 1751 eviduje na Cajle päť židov, pravdepodobne išlo len o hlavy rodín. Kanonická vizitácia (kontrola farskej správy) pezinskej farnosti z roku 1781 uvádza na Cajle 46 židov – 29 dospelých a 17 detí. Podľa vizitácie z roku 1823 mali židia na Cajle aj svoju synagógu a tamojšiu obec tvorilo 166 členov. Celkový počet obyvateľov dediny v uvedenom roku bol 1116. V Súpise panstiev Pezinok a Svätý Jur z roku 1827 sa dozvedáme, že cajlanskí židia žili v priestore kúrie Rakovských (Curia Rakovskiana, v iných prameňoch Curia Rakocziana). V kúrii bývalo šesť rodín, výška nájomného za byty pozostávajúce z kuchyne, jednej až dvoch izieb a jednej-dvoch komôr sa pohybovala od 50 do 100 zlatých. Stála tu aj synagóga, za ktorú cajlanskí židia platili 100 zlatých ročne. Celkovo ich súpis v kúrii zaznamenal 58.

Nové ucelenejšie údaje o členoch komunity na Cajle máme až z obdobia vojnovej Slovenskej republiky. V rokoch 1941 – 1942 tu žili štyri židovské rodiny, resp. 16 obyvateľov židovského pôvodu.

Najpočetnejšou bola rodina Jonáša Falka (*1865). Falkovci bývali pri cajlanskom kostole v dome č. 130. Hlavou rodiny bol obchodník Jonáš, pôvodom z Dolných Orešian. V roku 1891 sa oženil s Cajlankou Bertou Blauovou, ktorá mu porodila štyri deti. V roku 1931 sa Jonáš druhýkrát oženil, za manželku si vzal o 34 rokov mladšiu Hedvigu Fleischerovú zo Sobotišťa.

Jonášov prvorodený syn Emil (*1893) sa v roku 1929 oženil s Hermínou Östereicherovou. Nasledujúci rok sa im narodila dcéra Berta Judita. Emil s rodinou býval na Cajle v rodičovskom dome. Podľa súpisu Židov z februára 1942, ktorý bol súčasťou príprav na deportácie, sa aj s manželkou do 23. marca 1941 živili ako obchodníci. Od tohto dátumu zostali obaja bez zamestnania. 

Jonášova dcéra Frida (*1898) bývala v 20. rokoch v Pezinku, kde od mája 1928 do februára 1932 prevádzkovala dámske krajčírstvo. V roku 1942 bývala s rodičmi, dcérou Magdalénou (*1932) a súrodencami.

Druhý Jonášov syn Arnold (*1904) bol pekár. Vo februári 1933 sa oženil s Rozáliou Mayerovou, s ktorou mal dvojičky Ericha a Kurta. Aj oni žili na Cajle. Arnolda deportovali ako prvého z rodiny. Už 30. marca 1942 ho prevážali z pracovného tábora v Seredi do koncentračného tábora v lublinskom regióne. V tábore Majdanek na predmestí Lublina 12. augusta 1942 zomrel.

 Z viacgeneračnej rodiny Falkovcov boli deportovaní všetci jej členovia. Jonáš, Hedviga, Emil, Hermína, Berta, Frida, Magdaléna, Rozália, Erich a Kurt boli  v spoločnom transporte. Dňa 11. júna 1942 ich previezli  do pracovného tábora v Seredi a odtiaľ následne do sústreďovacieho tábora v Žiline. 12. júna 1942 boli deportovaní do koncentračných táborov v lublinskom regióne. Môžeme predpokladať, že väčšina z nich (s najväčšou pravdepodobnosťou všetci) bola deportovaná do vyhladzovacieho tábora v Sobibore, kde ich do pár hodín po príchode transportu zavraždili v plynových komorách. Berta Falková mala v tom čase 11 rokov, Magdaléna desať rokov a Erich s Kurtom len osem rokov. Z Falkovcov sa po vojne už nikto domov nevrátil.

Po deportácii Falkovcov zostal ich dom opustený. Spolu so záhradou mal hodnotu 70 000 korún. Zariadenie tvorili len tri staršie sporáky a jedna pec, ostatné predmety boli odpredané štátnymi finančnými úradmi. Pole patriace rodine predal Štátny pozemkový fond a užíval ho nový majiteľ. Samotný dom pozostával z ôsmich izieb, štyroch kuchýň, pivnice, špajzy a maštale, používanej ako dreváreň a bývalej pekárne, využívanej ako kuchyňa. V dome žili ôsmi nájomníci, ktorí platili ročné nájomné v rozpätí 500 – 700 korún.  Jeho dočasným správcom sa stal predseda HSĽS a veliteľ HG v Cajle.

Falkovci mali ešte dcéru Rózu, ktorá odišla do Ameriky. Európu opustila na palube lode Leviathan v septembri roku 1929 ako 26-ročná slobodná žena, ktorá pracovala ako čašníčka. Jej osud po príchode do Spojených štátov nepoznáme. Po vojne sa však o rodinný majetok neprihlásila.

V dome č. 18 a 19 na Cajle bývala rodina Adolfa Fischera (*1859 – † 1935). Z prvého manželstva s Pezinčankou Hermínou Schlemovou mal tri deti, avšak len syn Žigmund sa dožil dospelého veku. Po manželkinej smrti sa Adolf oženil ešte raz. Vzal si Matildu Schönfeldovú zo Stupavy, s ktorou mali šesť detí. V januári 1935 Matilda ovdovela. Naposledy nachádzame jej meno v súpise Židov z februára 1942. Informácie, ktoré by osvetľovali jej ďalší osud nám zatiaľ chýbajú.

Matildin nevlastný syn Žigmund (*1895) aj s manželkou Jolanou Porjesovou (*1905) a synom Ladislavom (*1930) žili v 30. rokoch v Pezinku. Žigmund sa živil obchodom s dobytkom. V apríli roku 1939 bola jeho živnosť podrobená revízii, v rámci ktorej bol prijatý záver, že na ňu nie je odkázaný, a preto bolo navrhnuté jej odňatie. Žigmund aj s rodinou Pezinok opustil a presťahoval sa do Trnavy. V apríli 1942 ho spolu s manželkou a ani nie 12-ročným synom deportovali do koncentračných táborov v lublinskej oblasti. Ich transport sa rozdelil na dve skupiny. Mladých a práceschopných mužov posielali do tábora Majdanek. Deti, ženy a starších odviezli do geta v Lubartowe, odtiaľ ich po pár dňoch previezli do ďalších táborov. Väčšina z nich skončila vo vyhladzovacom tábore v Treblinke. Žigmund, Jolana aj Ladislav v táboroch zomreli.

Aj Žigmundovi nevlastní bratia Hugo, Rudolf, Dezider a Fridrich (Fritz) boli deportovaní do koncentračných táborov, odkiaľ sa ani jeden nevrátil. Huga (*1910)  deportovali do tábora Majdanek na predmestí Lublinu. Jeho brat Rudolf (*1913) žil pred vojnou v Trnave. Dňa 13. apríla 1942 ho previezli z pracovného tábora v Seredi do koncentračného tábora Auschwitz. Dezider (*1911) býval na Cajle, kde sa najneskôr od roku 1934 venoval obchodu s dobytkom. V roku 1942 ho deportovali do koncentračného tábora Auschwitz. Tu 1. júla 1942 ako 30-ročný zomrel. Najmladší potomok Adolfa a Matildy Fridrich (*1920) bol 28. marca 1942 umiestnený v pracovnom tábore v Seredi. O dva dni na to ho v jednom z prvých transportov odviezli do pracovného tábora na predmestí Lublinu. 22-ročný mladík zahynul v Majdanku.

Z rodiny Fischerovcov sa zachránila len Elena (*1915), ktorá pracovala ako krajčírka. Jej meno figuruje v zozname dezertovaných, ktorí sa 23. marca 1942 nedostavili k transportu do koncentračného strediska v Bratislave – Patrónke. Elena sa pravdepodobne po celý čas ukrývala.

V júli roku 1942, v čase keď už boli takmer všetci členovia rodiny odtransportovaní z územia Slovenska, bola na domy Fischerovcov uvalená dočasná správa a za ich správcu bol vymenovaný miestny úradník. K obom domom patrili záhrady a vinice, hodnota majetku bola 25 000 – 30 000 korún. Dom č. 18 mal úplne zničenú strechu, pozostával z jednej izby, kuchyne, troch spadnutých maštalí a jednej malej šopy. V druhom dome sa nachádzali dve izby, dve kuchyne, dve špajzy, jedna malá komora, maštaľ, pivnica a šopa. Odhadovaný vek bol asi 300 rokov a nachádzal sa v žalostnom stave. Strecha bola v prednej časti deravá, v zadnej časti zvalená. V dome č. 18 býval už od roku 1918 nájomník, ktorý platil ročne nájom 600 korún. V dome č. 19 mal za ročný nájom 720 korún jednoizbový byt s kuchyňou a špajzou dočasný správca. Okrem neho tu od mája 1942 býval ešte jeden nájomník s rodinou. Za byt platil ročné nájomné 960 korún

Po vojne požiadala o reštitúciu domu jediná preživšia z rodiny Elena. Jej ďalší osud nám nie je známy.

Autor: Petra Pospechová
Zdroj: Pezinčan