(Ne)dopovedaný príbeh rodiny Sternovcov

Uhorské zákony, ktoré v rokoch 1848 – 1867 prispeli k zrovnoprávneniu židovského obyvateľstva s ostatnými obyvateľmi kráľovstva, prirodzene ovplyvnili aj život pezinských židov. Tí sa postupne presúvajú do dovtedy pre nich neprístupného vnútorného mesta a ostatných predmestských ulíc, kde si kupujú a prenajímajú nehnuteľnosti, otvárajú obchody, zakladajú živnosti a stávajú sa súčasťou mestskej komunity, stávajú sa Pezinčanmi. O ich postupnom prenikaní do mesta a jeho života azda najlepšie vypovedajú príbehy jednotlivých rodín.

Jednou z nich bola rodina Sternovcov. Jej prvým známym členom je Bernard, ktorý sa v roku 1868 oženil s dcérou obchodníka so strižným tovarom Dinou Morgensternovou. Bernard pôsobil ako učiteľ náboženstva. S manželkou mal päť detí, z nich len dve sa dožili dospelosti. Dcéra Rozália však ako 32-ročná zomrela. Syn Samuel sa oženil s Klárou Müllerovou, s ktorou sa im v rozpätí rokov 1907 – 1920 narodilo deväť detí: Mária, Herman, Flóra, Jolana, Serena, Lazar, Margita, Helena a Izidor. Sternovci vystriedali niekoľko adries, kým sa usadili v dome na Kossuthovej ulici č. 18 (dolná časť dnešnej Holubyho ulice), kde sa s nimi stretávame od roku 1909. V 30. rokoch bývali v dome na Seneckej ulici 4d (dnešná Meisslova). Samuel sa živil ako obchodník so strižným a krátkym tovarom, rovnakému remeslu sa už po dve generácie venovala rodina jeho manželky.

Počas prvej svetovej vojny ho prevelili do Dunajskej Stredy, v dôsledku čoho zostala Klára na podnikanie aj deti sama. V novembri 1918 bol ich obchod, rovnako ako obchody ďalších židovských obchodníkov, vyrabovaný. Po tejto skúsenosti sa Klára aj s deťmi zbalila a odišla za manželom do Dunajskej Stredy, kde sa jej o dva mesiace narodila dcéra Helena.  

Keď sa situácia upokojila, rodina sa vrátila do Pezinka. Znovu si otvorili obchod, ktorý od 20. rokov evidujeme v obchodných priestoroch na prízemí starej radnice. V roku 1935 ich 22-ročná dcéra Serena emigrovala do Palestíny. Snažila sa presvedčiť aj rodičov, aby predali svoj majetok a prišli za ňou, avšak neúspešne. Nasledujúci rok zomrel na nádor krížovej kosti Lazar. Smrť ho zastihla len štyri dni pred 21. narodeninami. Pochovali ho na pezinskom židovskom cintoríne, kde možno dodnes nájsť jeho náhrobok. V roku 1939 odišla do Palestíny aj dcéra Margita, ktorá sa tesne pred odchodom 28. augusta 1939 v Pezinku vydala za Viliama Kleina. Krajinu opustili krátko pred tým, ako sa uzavreli hranice.

Rodinu postupne zasiahli jednotlivé nariadenia namierené proti židovskému obyvateľstvu. V apríli 1939 Samuelovu živnosť podrobili revízii živnostenského oprávnenia. O dva roky neskôr bola na dom Sternovcov uvalená dočasná správa. Zároveň bol v apríli toho istého roku rozhodnutím Ústredného hospodárskeho úradu zlikvidovaný aj jeho podnik. Uvoľnený obchodný priestor dalo mesto do prenájmu. Strata obchodu znamenala pre rodinu vážne existenčné problémy. Samuel si už nenašiel prácu a ako nezamestnaný bol evidovaný aj v súpise Židov z februára 1942.

Na jar 1942 bývali v dome s rodičmi už len Helena a Izidor. Dve sestry žili v Palestíne, Jolana v Piešťanoch a ostatní súrodenci bývali aj so svojimi rodinami v Maďarsku, resp. na území, ktoré mu bolo v roku 1938 odstúpené. V marci 1942 dostali upovedomenie o sústreďovaní slobodných a práceschopných židov, ktorí sa mali dostaviť na železničnú stanicu v Pezinku. Manželia Sternovci preto okamžite podnikli kroky, aby svoje deti dostali za hranice do Maďarska. Cestou do bezpečia však súrodenci začuli v rádiu oznam o tom, že namiesto dezertovaných Židov budú deportovaní ich rodičia. Izidor aj Helena sa bez váhania otočili a neskoro večer sa vrátili domov. S rodičmi strávili posledný spoločný víkend.

Rozlúčili sa s nimi v pondelok 23. marca na železničnej stanici v Pezinku, odkiaľ ich odviezli do sústreďovacieho tábora v bratislavskej Patrónke. Po príchode na Patrónku Helenu oddelili od brata. Už ho nikdy viac nevidela. Vzali jej tam všetky veci a batožinu, Izidorovi podľa úradných záznamov zabavili hotovosť vo výške 58,50 korún, vreckový nožík a doklady. O niekoľko dní oboch súrodencov v rozdielnych transportoch deportovali do koncentračného tábora Auschwitz. Strastiplná cesta v dobytčom vagóne bola len začiatkom útrap, ktoré na 23-ročnú Helenu čakali. Po príchode ju spolu s ostatnými dievčatami vzali do spoločnej kúpeľne, vyzliekli a nechali stáť nahú pred dozorcami, ktorí ich potom oholili. Šokované dievčatá v priebehu pár minút pripravili o zvyšky ľudskej dôstojnosti. Po „kúpeli“ im pridelili špinavé uniformy po zavraždených ruských vojakoch. Každý človek zaradený na prácu dostal pri príchode do tábora svoje číslo. Pre dozorcov viac nebola Helenou Sternovou, ale len číslom 2282. Aj táto skutočnosť ilustrovala vzťah k väzneným, ktorých ich väznitelia nepovažovali za ľudské bytosti.

Dievčatá rozdelili do barakov, v ktorých sa nachádzalo množstvo menších kotercov. V každom sa tlačilo po päť dievčat, ktoré spali natisnuté na seba a prikrývali sa jedinou tenkou dekou. Pracovali, jedli aj spali v rovnakých uniformách. Život im znepríjemňovali vši, ktorých bolo tak veľa, že ich nestíhali zabíjať. Helena si spomína na dlhé hodiny, počas ktorých museli v daždi, slnku či snehu stáť nastúpené a čakať, kým ich ráno aj večer spočítajú. Pridelili im staré topánky, ktoré ale nemohli nosiť cestou do práce, aby ich nezničili, a tak museli 5 km cestu absolvovať bosé. Táto skúsenosť Helenu poznačila natoľko, že už nikdy nechodila naboso. Zo začiatku pracovala na rozoberaní budov. Stavebný materiál ďalej používali pri stavbe nových objektov. Ak niektorému dievčaťu spadla tehla, dozorcovia na ňu okamžite poštvali psa.

Večer bývali uzimené, unavené a hladné. Každý deň dostávali to isté biedne jedlo:  ráno tmavú tekutinu pripomínajúcu čaj, na obed kvakovú polievku a na večeru krajec chleba a opäť tmavú vodu. Aby dokázala prežiť a aspoň trochu zahnať ustavičný hlad, Helena si delila krajec chleba na tri časti. Vzhľadom na ustavičný a nepredstaviteľný hlad, ktorý medzi nimi vládol, musela si ho ukrývať, aby jej ho v noci neukradli z postele. Aj keď bola vyčerpaná z fyzicky náročnej práce, v noci často nemohla kvôli hladu zaspať. Mnohé dievčatá dohnal hlad k nepredstaviteľným činom, aby ho aspoň trošku utíšili, dokázali zjesť čokoľvek. Niektoré kvôli kúsku jedla riskovali i vlastný život.

V tábore sa pracovalo sedem dní v týždni. Kto nenastúpil do práce, toho poslali rovno do plynovej komory. Keďže do Auschwitzu prichádzali stále nové a nové transporty, čoskoro bol preplnený, a preto začali budovať nový tábor známy ako Birkenau. Helenu tam premiestnili aj s jej priateľkami. Stavba bola blízko krematória, preto cítili pach spaľovaných tiel, čo ich psychicky aj morálne ničilo.

V prvých transportoch, v ktorých privážali Židov do Auschwitzu, im čísla len prideľovali, ale ešte netetovali. Tento spôsob označovania väzňov zaviedli nacisti až neskôr. Po pol roku strávenom v tábore vytetoval Helene jej číslo na ľavé predlaktie hlavný tetovač z tábora, Slovák Lale Sokolov. Jeho meno aj príbeh spoznala verejnosť len nedávno, začiatkom roku 2018, vyše 11 rokov po jeho smrti. Aj s jeho pomocou sa Helena snažila pátrať po svojej rodine. Zistila, že jej mladší brat Izidor, s ktorým si boli veľmi blízki, bol dobitý na smrť, pretože vraj nepracoval dosť usilovne. Podľa oficiálnych záznamov z tábora zomrel 28. mája 1942. Helena spoznala aj osud svojich rodičov.

Samuel, ktorý bol vedúcim pezinského pohrebného spolku Chevra Kadiša, získal na základe rozhodnutia ministerstva školstva a národnej osvety tzv. bielu legitimáciu, ktorá ho aj s manželkou mala ochrániť pred deportovaním. Avšak 21. júla 1942 ministerstvo svoje rozhodnutie zrušilo a už koncom mesiaca Samuel figuroval spolu s manželkou v príkaze na predvedenie do sústreďovacieho strediska v Žiline. Helena sa dozvedela o príchode svojich rodičov do Auschwitzu, zistila, do ktorého bloku ich zaradili a vedela, že to znamená smrť v plynovej komore. Bol to pre ňu jeden z najťažších dní – 16. august 1942 sa jej vryl do pamäti ako deň, kedy zavraždili jej rodičov. Na druhý deň sa rozhodla pomstiť ich smrť a táto myšlienka jej dlho dávala silu prekonávať nadchádzajúce úskalia.

Helena v tábore viackrát unikla smrti, prežila niekoľko eliminácií väzňov. Keď vypukla týfusová horúčka, pri nedostatočných možnostiach hygieny a bez liekov sa z nej veľmi rýchlo stala epidémia. Helena ochorela tiež, schudla tak, že vážila len približne 30 kg, mala vysoké horúčky a ledva stála na nohách. V deň svojich 24. narodenín už bola rozhodnutá vzdať sa a nenastúpiť do práce, čo automaticky znamenalo smrť. Večer sa dozvedela, že ju pridelili na administratívne práce. Zachránila ju kamarátka, ktorej pred viac ako pol rokom pomohla získať v tábore lepšiu robotu. Presťahovali ju do osobitnej budovy, v ktorej bývali ženy, vykonávajúce rôzne administratívne a pomocné práce. Ľahšia práca, lepšie hygienické podmienky, to všetko rapídne zvyšovalo šance na prežitie. Helena spolu s piatimi kamarátkami pracovali pre súkromnú firmu. Ich práca im umožnila kontakt s ľuďmi a postupne získavali informácie aj o vývoji na fronte, ktoré ich napĺňali nádejou. V tábore zostali do jeho evakuácie 18. januára 1945. Šesticu dievčat najskôr previezli do tábora Gross Rosen v Nemecku, odkiaľ ich presunuli do Terezína. Po troch rokoch strávených v koncentračnom tábore sa Helena 9. mája 1945 dočkala slobody.

Čo najskôr sa vrátila do Pezinka, kde zistila, že z jej početnej rodiny prežila len ona a dve sestry, ktoré ešte pred vojnou odišli do Palestíny. Ostatní súrodenci boli zavraždení v koncentračných táboroch. Od známeho si vypočula príbeh o zaistení jej rodičov, z ktorého vyplynulo, že ich pred deportovaním varovali, ale ktorýsi sused ich udal a vyzradil ich skrýšu na židovskom cintoríne. Helena sa okrem fyzických ťažkostí a psychickej traumy, spôsobenej zážitkami z koncentračného tábora i zo straty milovaných príbuzných, musela veľmi skoro popasovať aj s praktickými problémami, ktorým čelili navrátivší z táborov. Keďže ich príbytky boli zabraté, nemali kde bývať, zároveň potrebovali prostriedky, aby si dokázali zabezpečiť živobytie. Keďže v ich dome bývala iná rodina, odišla do Bratislavy, kde sa s pomocou Pezinčana Ernesta Goldsteina dostala k bytu a začala pracovať na národnom výbore. Zároveň ešte v júni 1945 požiadala o vymenovanie za správkyňu niekdajšieho rodičovského domu. V decembri 1945 sa vydala za Martina Kleina, ktorého poznala ešte z tábora v Birkenau. Manželia si v povojnovom období zmenili priezvisko na Kuban. V roku 1947 sa im narodil syn Karl. Po februári 1948 ich pripravili o obchod, a tak definitívne opustili Československo. Natrvalo sa usadili v USA, kde sa im narodil druhý syn. Helena s Martinom prežila v šťastnom manželstve 44 rokov. V roku 2002 navštívila aj s rodinou Pezinok, čo ju priviedlo k myšlienke spísať svoje spomienky v knižnej podobe. Jej kniha Born twice je sugestívnou a vzácnou výpoveďou o osude jej rodiny.

Príbeh rodiny Sternovcov spolu s príbehmi ďalších pezinských židovských rodín nájdete v publikácii Mestského múzea Nedopovedané príbehy.

Autor: Helena Gahérová - Petra Pospechová
Zdroj: Pezinčan 1/2021