Móda raného novoveku v Mestskom múzeu v Pezinku

Návštevníci Mestského múzea v Pezinku si do konca mája môžu pozrieť výstavu venovanú záložným majiteľom Pezinského a Svätojurského panstva v rokoch 1544 – 1616. Spoznajú minulosť a osudy šľachtických rodov, ktoré sa v tomto období vystriedali v jeho dočasnej držbe, aj ich vzťah k panstvu. Výstava zároveň ponúka pohľad na podobu Pezinka v tomto období a možnosť nahliadnuť do vnútra niekdajšieho Pezinského hradu prostredníctvom jeho inventárov. Atraktívnou súčasťou výstavy je prezentácia dobového odievania rôznych spoločenských vrstiev prostredníctvom replík historických odevov, ktorých autorkou je historička Mgr. Lenka Pajer, PhD.  

Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa Uhorsko na skoro 200 rokov dostalo do priameho kontaktu s Osmanskou ríšou. Táto skutočnosť mala, okrem mnohých závažných politických, hospodárskych a spoločenských dôsledkov, aj niekoľko obohacujúcich vplyvov, ktoré sa napríklad prejavili v mužskej móde. Dolomán, z ktorého sa stal základný odev uhorského muža, má svoj pôvod práve v osmanskom oblečení. Mal rôzne dĺžky a šil sa z rozmanitých materiálov. Muži si naň obliekali vrchný odev, mentieku alebo deliu. Na rozdiel od širokých osmanských nohavíc, Uhri si obliekali priliehavé nohavice, ktoré boli rafinovane strihané a spájané len v jednom švíku. Hlavu si pokrývali kožušinovými alebo plstenými čiapkami rôznych tvarov a veľkostí zdobenými brošňami a perím.

Uhorský ženský odev vznikol fúziou viacerých módnych vplyvov. Má rôzne podoby, v závislosti od sociálneho postavenia ženy, ale aj od vierovyznania. Meštianky nosili košeľu s rozmernými rukávmi, často zdobenú výšivkou a čipkami. Na ňu si obliekali živôtik, ktorý mohol byť vystužený a mal viditeľné šnurovanie na prednom diele. Sukne boli široké a rôznych strihov, doplnené o zásteru – fertuchu. Ženy meštianskeho stavu nepoužívali vystužené obručové spodničky podľa španielskej módy, tie boli doménou urodzených žien. Zo Španielska však prevzali osmičkové goliere zdobené čipkou a košele zapínané vysoko ku krku. Ako pokrývku hlavy používali vydaté uhorské ženy čepce rôznych tvarov. Aristokratky si obliekali odev podobného zloženia, no v honosnejšom prevedení. Košele nosili vo viacerých vrstvách, spodná mala často odlišnú farbu a vrchná bola z priesvitného materiálu. Používali obručové spodnice na zväčšenie objemu sukne a tiež vystužené živôtiky. Odev mali bohato doplnený šperkami. Typické boli perlové šnúry, ktoré sa pripínali na odev rôznymi spôsobmi. Najčastejšie si ich ženy zapínali okolo pása. Pokiaľ nemali dosť prostriedkov na perly, postačili aj korálky, prípadne šnúrové opasky. Osobitým prvkom bola zástera vyhotovená z najdrahších materiálov ako hodváb a široké čipky. Uhorské ženy prijímali módne prvky z rôznych kútov Európy a svojsky ich zapojili do svojho odevu, čo mu dodávalo jedinečnosť.

Detský odev

Deti do približne piateho roku života nosili jednoduchý odev rovnaký pre obe pohlavia. Košieľka bola praktická z hygienických dôvodov, biele plátno sa na vysokých teplotách ľahko pralo a plienky nebolo ťažké vymieňať. V chladnejšom počasí im obliekali pančušky a podšívané kabátiky. Súčasťou odevu bol jednoduchý čepček. Vo vypchatej verzii ochraňoval hlavu pri prípadnom páde. Od piateho roku dostali deti odev, ktorý kopíroval oblečenie dospelých a vstúpili tak do života ako plnohodnotný členovia spoločnosti.

Odev meštianky

Odev ženy strednej vrstvy bol vyhotovený z jemnej vlnenej látky, známej ako lindiš (londýnske súkno). Ľanová košeľa siahala do polovice kolien a plnila aj úlohu spodničky. Neoddeliteľnou súčasťou ženského odevu v stredoeurópskych podmienkach bola fertucha, zástera z kvalitnejšieho materiálu. Sukňa sa nosila podkasaná, aby si žena mohla prispôsobiť dĺžku podľa potreby, napríklad ak bolo mokro a blatisto, sukňu si skrátila. V chladnom počasí nosili ženy krátky kabátik, nazývaný mentyk. Na hlave sa nosil vypchávaný čepiec, vyplnený ovčou vlnou, aby opticky predlžoval tvar hlavy a prekrýval sa závojom. Ten sa na čepiec pripínal špendlíkmi. Časť závoja sa omotávala okolo brady a mohla úplne zakrývať ženskú tvár až po oči.

Odev staršej ženy

Čierna farba do ranonovovekého Uhorska prenikla ako módna farba zo Španielska a veľmi si ju obľúbila protestantská časť obyvateľstva. Čierny odev nosili aj staršie ženy (väčšinou vdovy) ako výraz svojho spoločenského postavenia. Ich ošatenie tvorila spodná jednoduchá košeľa, vrchná košeľa zdobená čipkami a výšivkami, živôtik, nazývaný tiež prucel alebo mieder, sukňa a fertucha. Obľúbená bola decentná výšivka bielym hodvábom na bielom podklade. Golier v tvare polkruhu bol prevzatý zo španielskej a holandskej módy. Vystužený bol kovovou konštrukciou a jeho stabilitu zabezpečovali špendlíky, ktorými bol k odevu pripevnený. Symbolom vydatej ženy bol čepiec, ktorý sa jej zakladal po svadobnej noci. Ten si už do konca života neskladala. Vyrábal sa z rôznych materiálov a rôznymi technikami, najčastejšie z čipky a zdobený bol perlami. Išlo o drahý kus oblečenia a neraz sa stal predmetov krádeží alebo založení pri pôžičke peňazí.

Odev aristokratky

Odev šľachtičien tvoril živôtik šnurovaný v prednej časti, košeľa so širokými zdobenými rukávmi, sukňa často podopieraná vystuženou spodnicou zvanou verdigál a nápadné goliere. Ich oblečenie vyhotovovali z drahých materiálov: hodváb, brokát a zamat. Ako ozdoby slúžili zlaté čipky a bortne a množstvo perál. Košele a vreckovky, tzv. fasality si vyšívali sami, alebo ich šili zručné vyšívačky, napríklad osmanské zajatkyne. Tie priniesli do uhorskej módy nové vzory a prvky, ktoré sa dodnes zachovali v ľudovom odeve. Okrem čepcov symbolizujúcich status vydatej ženy nosili aj kožušinové čiapky, barety, klobúky a závoje.

Odev hajdúcha

Jednoduchý, no veľmi praktický odev bola tzv. župica. Od dolománu, honosnejšej verzie mužského odevu sa líšila strihom, ale aj látkou. Používalo sa na ňu vlnené súkno, ktoré dobre ochraňovalo pred chladom aj vlhkom. Strih bol upravený tak, aby umožňoval ľahšiu jazdu na koni. Hlavy si hajdúsi chránili plstenými alebo vlnenými čiapkami, tzv. megierkami, ktoré si mohli dozdobiť perím.

Odev mešťana

Odev je zložený zo spodnej vrstvy, tzv. dolománu, prepásaného šnúrovým opaskom, ktorý sa u uhorských mužov tešil veľkej obľube. Vrchnú vrstvu tvorí mentieka zdobená horizontálnymi pásmi, tzv. pozamentami. Ako šperky slúžili uhorským mužom veľké kovové gombíky, často v zlatníckom prevedení. Ozdobou mužskej hlavy bola rozmerná kožušinová čiapka doplnená perím a šperkami.

Odev aristokrata

Bohato zdobený hodvábny dolomán siahajúci pod kolená bol súčasťou výbavy každého aristokrata. Rukávy predĺžené na chrbte ruky o tzv. psie uši boli typické pre odevy východu a udomácnili sa aj v uhorskom odeve mužov. Psie uši mohli mať dekoratívnu úlohu, kedy sa vyhŕňali na zápästie a odhaľovali kontrastnú podšívku a zároveň v nepriaznivom počasí chránili ruku pred chladom. Hodváb sa v uhorskom prostredí označoval ako kitajka, čo prezradzovalo krajinu jeho pôvodu Kitaj – Čínu. Do Uhorska sa dovážal cez Benátky, ale aj Istanbul. Mentieka bola z vlneného súkna, ktoré sa sem dodávalo z Holandska a Anglicka. Rukávy lemovala kožušina, rovnako ako rozmerný golier spadajúci na chrbát. K odevu neodmysliteľne patrila veľká kožušinová čiapka ozdobená perím a šperkami.

Viac sa o móde v ranom novoveku dozviete na prednáške Lenky Pajer v sobotu 18. mája 2024 o 15.00 h v priestoroch Mestského múzea v Pezinku. Prednáška je súčasťou podujatia Noc múzeí a galérií 2024.

Autor: Helena Gahérová – Lenka Pajer
Zdroj: Pezinčan 4/2024