Huncokárske usadlosti v zozname pamätihodností mesta Pezinok (Lokalita Rybníček, Lindtnerova lúka, Veľká Lúka/Kamenné vráta, Lipiny/Juriška)
Všeobecne záväzné nariadenie č. 2/2007 o pamätihodnostiach mesta Pezinok bolo prijaté s cieľom zachovania historického rázu mesta v jeho dnešnej podobe, ochrany technických pamiatok, drobných architektúr a umeleckých diel, nachádzajúcich sa na území mesta a v jeho blízkom okolí. Zoznam pamätihodností tvoria hnuteľné i nehnuteľné veci, ktoré neboli vyhlásené za národné kultúrne pamiatky, ale majú pre mesto vysokú spoločenskú, historickú, výtvarnú, umelecko-remeselnú, regionálnu, krajinnú, architektonickú a urbanistickú hodnotu. Sú doň zahrnuté aj archeologické lokality či solitérna i skupinová zeleň.
Garantom evidencie pamätihodností je Mestské múzeum v Pezinku, ktoré ich systematicky dokumentuje, priebežne dopĺňa a aktualizuje zoznam, usmerňuje činnosti vlastníkov pamätihodností, ako aj iných právnických a fyzických osôb pri ich záchrane, obnove a využívaní a poskytuje im odbornú a metodickú pomoc.
V rokoch 2007 a 2020 sa súčasťou evidencie stali aj štyri huncokárske objekty.
Huncokári (Holzhackeri) – boli nemeckí drevorubači, ktorí prichádzali na územie Malých Karpát vo viacerých kolonizačných vlnách v priebehu 18. a 19. storočia a postupne osídlili oblasti až po Myjavu a časť územia v Považskom Inovci. Ich príchod súvisel so zavádzaním nových pravidiel pri ťažbe a spracovaní dreva za vlády Márie Terézie, ktorá zaviedla viaceré hospodárske reformy. K priekopníckym patrili Tereziánsky urbár z roku 1767, Tereziánsky kataster alebo lesný poriadok z roku 1769. Huncokári boli sústredení najmä na pálffyovských majetkoch. Práve Pállfyovci, ktorí boli najväčšími pozemkovými vlastníkmi v Bratislavskej stolici, povolali týchto lesných robotníkov spoločne s ich rodinami z oblastí Bavorska, Tirolska, Štajerska, prípadne z Moravy a Sliezska. Na území dnešného Pezinka sa huncokárska komunita združovala v pezinských mestských a cajlanských pálffyovských lesoch. Huncokári nevytvárali žiadne rozsiahlejšie sídelné celky ani menšie či väčšie osady. Bolo to podmienené ich spôsobom života na samostatných rozptýlených usadlostiach, situovaných na území Malých Karpát. Všetky usadlosti boli jednopodlažné, postavené na obdĺžnikovom pôdoryse s jednoduchým dispozičným členením vychádzajúcim striktne z potrieb rodiny, zastrešené sedlovou strechou. Spôsob ich života spočíval v úplnej sebestačnosti. Každá rodina mala pridelený kus pôdy, na ktorej si dopestovali všetky potrebné suroviny. Súčasťou každej usadlosti bola aj záhrada s ovocnými drevinami, najmä, jabloňami, slivkami, čerešňami alebo hruškami, prípadne i gaštanmi. Samozrejmosťou lokality bol vodný zdroj. Ku každodennému životu na usadlosti patril aj chov hydiny, ošípaných alebo stanoveného počtu dobytka. Život v lese prinášal i úrodu v podobe liečivých bylín či lesných plodov.
Hlavnou pracovnou náplňou huncokárov bola ťažba a spracovanie dreva. K ďalších činnostiam spadajúcim do ich pracovných povinností bola správa a udržiavanie lesných ciest a chodníkov, sadenie mladých stromčekov, či prikrmovanie zveri počas zimného obdobia. Taktiež sa venovali páleniu vápna a dreveného uhlia. Niektorí huncokári vykonávali i profesiu horárov na pridelených územiach. Spolu s novým prístupom k spracovaniu dreva so sebou prinášali aj nové netradičné náradie, ktoré v podstatnej miere uľahčilo a urýchlilo jeho ťažbu.
Z kanonickej vizitácie z roku 1781 sa dozvedáme, že v Cajlanských lesoch sa nachádzalo šesť domov drevorubačov. Lokalita Rybníček je situovaná neďaleko hlavnej cestnej komunikácie, spomínanej už v stredoveku, spájajúcej Podunajskú rovinu s Borskou nížinou. Charakter lokality v tvare pretiahnutej úzkej doliny v podobe písmena „U“ s dostatkom slnka a vlahy vytváral vhodné klimatické podmienky. Blízkosť vodného zdroja v podobe horských potokov a viaceré lesné svetliny využívané na chov hospodárskych zvierat či pestovanie sezónnych plodín len umocňovali pokojnú harmóniu v zovretí majestátnych bukových lesov. Nezanedbateľným faktorom je i významná poloha voči ostatným samotám prístupným z Rybníčka. V rokoch 1890 – 1892 tu bola postavená horáreň, ktorá sa svojím pôdorysným členením výrazne odlišovala od jednoduchých huncokárskych obydlí situovaných prevažne na obdĺžnikovom pôdoryse. Horáreň bola postavená na pôdoryse v tvare „L“ a prislúchal k nej i hospodársky objekt a pravdepodobne drevená maštaľ. Bezprostredné okolie horárne tvoria i dnes extenzívne udržiavané trávnaté plochy.
V roku 2012 bola horáreň z dôvodu celkového statického poškodenia murív, fasád i krovovej konštrukcie kompletne zrekonštruovaná. I keď rekonštrukcia výrazne zasiahla do autenticity objektu vo forme takmer celej výmeny strednej časti objektu, v exteriéri v podobe vystúpeného rizalitu a krovovej konštrukcie, zachoval si svoj historický výraz. Zaujímavé bolo i výtvarné riešenie fasád horárne štukovými lizénami, podobnými aké boli i na jednom z objektov neďalekej píly s vodným náhonom, patriacej grófovi Jánovi Palffymu.
Približne o 800 metrov vyššie severozápadným smerom, v strmom svahu sa nachádza ďalší objekt zapísaný v zozname pamätihodností. Stojí na mieste známom ako Lindtnerova lúka. Bol postavený pravdepodobne koncom 18. alebo začiatkom 19. storočia. Je to jedna z posledných najzachovalejších huncokárskych stavieb s dodnes viditeľnou dispozíciou. Jednotraktová stavba je celá postavená z kamenného štiepaného muriva na obdĺžnikovom pôdoryse. Hlavná vstupná fasáda je šesťosová, orientovaná východným smerom a v čase výstavby objektu musel mať aj pekný nezalesnený výhľad do okolitej doliny. Vnútorná dispozícia vychádza z tradičného ľudového staviteľstva, teda izba, pitvor – kuchyňa, komora. V huncokárskych stavbách bola komora nahradená ďalšou obytnou miestnosťou. Bolo to podmienené tým, že na jednej usadlosti žili spoločne dve a niekedy aj tri rodiny. Do pôdorysu stavby je vtiahnutá aj samostatne prístupná hospodárska miestnosť – maštaľ, situovaná v severnom nároží objektu. Všetky miestnosti okrem kuchyne mali trámové stropy. To, či sa na niektorom tráme, ako to býva zvykom, nachádzalo aj datovanie, sa už nedozvieme. Zaujímavým a v huncokárskych stavbách ojedinelým konštrukčným prvkom je pruská klenba, ktorou je zaklenutá miestnosť pravdepodobne čiernej kuchyne, neskôr nahradená novodobou pecou. Pôvodne bola kuchyňa prepojená so vstupným priestorom - pitvorom polkruhovým záklenkom, ktorý bol neskôr zamurovaný a nahradený novým pravouhlým vstupom. Kuchyňu presvetľovalo malé, dodnes v pôvodnom výraze zachované okienko. Samozrejmosťou usadlosti, podobne ako pri iných huncokárskych stavbách, bola prítomnosť pitnej vody a ovocná záhrada, ktorej zvyšky sú viditeľné dodnes. Objekt si dlho zachoval svoj historický výraz a ani neskoršie povojnové úpravy v podobe zväčšenia okenných otvorov, zamurovania okna južnej miestnosti hlavnej fasády, spomínanej zámurovky kuchyne, prípadne výmeny dverných obložiek či strechy mu neubrali na jeho pôvodnom vzhľade.
Bohužiaľ, nedávna nepochopiteľná pseudoobnova s ešte nejasnejším zámerom len urýchlila degradujúci stav objektu. Bola kompletne odstránená strecha, všetky interiérové aj exteriérové omietky, okenné i dverné výplne a taktiež i podlahy. Následkom zatekania dažďovej vody sa prepadla i tehlová klenba kuchyne. Takémuto prístupu je ťažké porozumieť. Zvlášť v súčasnom období naklonenom mnohým aktivitám zamareným na záchranu huncokárskych objektov a na zvyšovanie povedomia o živote horských ľudí ( napr. v blízkej Modre – Piesku).
Najvzdialenejšou usadlosťou zapísanou v zozname pamätihodností je lokalita Veľká lúka. Je situovaná približne 2,5 km SV smerom od lokality Rybníček, umiestnená na pomerne rozľahlej lúke, z čoho je odvodený i samotný názov miesta. Objekt bol vhodne umiestnený v smere JV-SZ, v blízkosti lesa, aby mal dobrý rozhľad do okolia a v letných horúcich dňoch poskytoval príjemný tieň. Objekt bol jednotraktový, na obdĺžnikovom pôdoryse, postavený z kamenného lomového muriva v 2. polovici 18. alebo začiatkom 19. storočia. V súčasnosti je stavba už len fragmentom, keďže sa zachovali len obvodové murivá do výšky max. 150 cm. Napriek jej torzálnemu charakteru dokážeme identifikovať štyri miestnosti. Súčasťou usadlosti bolo vzhľadom k veľkosti samotnej lokality i pomerne veľké hospodárstvo s ovocnou záhradou. Usadlosť údajne zanikla po výbuchu leteckej bomby počas druhej svetovej vojny a v roku 1944 bol neďaleko nej zostrelený americký bombardér Liberátor.
K huncokárskym stavbám identického pôdorysného členenia ako predchádzajúce dva objekty patrila lokalita Lipiny/Juriška, taktiež postavená pravdepodobne niekedy koncom 18. alebo začiatkom 19. storočia. Je umiestnená v línii medzi Hrubou dolinou a severným záverom Kučišdorfskej doliny, v časti zvanej Lipiny. Stavba bola vybudovaná z kamenného muriva na obdĺžnikovom pôdoryse, ktorý pozostával z izby, kuchyne, ďalšej izby a hospodárskej časti – maštale, nachádzajúcej sa v SV nároží objektu, prístupnej samostatným vstupom. Celý objekt vrátane maštale bol zastrešený sedlovou strechou. Podstrešné priestory boli využívané predovšetkým na uskladnenie sena pre statok a sušenie liečivých bylín. Dom bol umiestnený bližšie k lesu, opäť s výhľadom na voľné okolité priestranstvo. Hlavná vstupná fasáda bola orientovaná na juhovýchod a keďže i tento objekt je len fragmentom, bližšie prvky ako rozmiestnenie okenných a dverných otvorov sa dnes už nedozvieme. Podobne ako všetky predchádzajúce objekty mal ovocnú záhradu a časť pozemku bola vyhradená na pestovanie potrebných plodín. Ešte i dnes sa v blízkosti stavby nachádzajú vzrastlé dreviny pagaštanu konského a lipy, ktorých prítomnosť sa premietla aj do názvu lokality. Samozrejmosťou bol zdroj pitnej vody, dodnes využívaný náhodnými turistami.
Huncokársky spôsob života na lesných samotách sa v prvej polovici 20. storočia pozvoľna menil, k jeho definitívnemu zániku prispeli udalosti bezprostredne po skončení 2. sv. vojny a následný povojnový vývoj.
Autor: Eduard Zvarik
Zdroj: Pezinčan