„Huncokári“ – ľudia lesov
Horskí ľudia, ľudia z hôr – takto sami seba označovali drevorubači v okolitých horách, uzavretá skupina obyvateľstva, regionálne špecifikum, o ktorom mnohí z Vás už určite aspoň čo-to počuli. I keď v tunajšom prostredí skôr pod označením huncokári. Základom slova je nemecký Holzhacker – drevorubač, skomolením ktorého vzniklo hulcokár, hulcogr, huncokár. Ako sa môžeme dočítať v literatúre, i vypočuť od samotných potomkov huncokárov, prišli prví drevorubači na naše územie z južnej časti Dolného Rakúska a priľahlého Štajerska. Od polovice 18. storočia osídľovali horské oblasti Malých Karpát. Následné doosídľovacie vlny smerovali z oblastí obývaných nemeckým obyvateľstvom Čiech a Moravy (Sudety, a pod.) Žili rozptýlene v horských údoliach. Zaznamenané sú huncokárske rodiny v lesoch okolo Častej, Doľan, Dubovej, Kuchyne, Limbachu, Modry, Perneka, Pezinka, Píly, Rohožníka, Smoleníc, Sološnice a Svätého Jura. Staršia literatúra sa o nich zmieňuje len okrajovo a veľmi stručne, prvé konkrétnejšie informácie prinášajú turistické príručky zo začiatku 20. storočia. Súčasne s turistami ich ako zaujímavý etnografický „študijný materiál“ objavuje aj odborná verejnosť.
Príchod nemeckých huncokárov sa dáva do súvislosti so zmenami v lesnom hospodárstve v období vlády Márie Terézie a so zavádzaním intenzívnych spôsobov spracovania dreva. Tieto vyvrcholili Tereziánskym lesným poriadkom z roku 1769. „Porádek hor aneb lesuv zachování“ určoval pravidlá rúbania dreva, ustaľoval spôsob pestovania nových lesov a naznačoval ako zabezpečiť trvalý úžitok z nich. Podnietil výsadbu lesných drevín na nevyužitých priestranstvách pri dedinských a mestských osídleniach, určoval, čo, kedy a v akom množstve sa môže rúbať. Prvýkrát zakotvil základný princíp lesného hospodárstva – princíp trvalej produkcie, dnes nazývaný trvalo udržateľný rozvoj. Jeho uvádzanie do praxe malo ďalekosiahly vplyv na upevnenie organizácie ťažby dreva a zároveň na ochranu lesných porastov. Táto organizácia využívania a správy lesov mohla byť zvládnutá len s vlastnou administratívou. V 2. polovici 18. storočia tak vznikajú lesné úrady na čele s lesmajstrami a jemu podriadeným lesným personálom – horármi, hájnikmi, drevoubačmi. Týchto na svoje majetky pozývali Pálffyovci – najväčší pozemkoví vlastníci v rámci Bratislavskej stolice, o.i. majitelia Pezinského panstva. Rovnakú službu vykonávali títo robotníci aj pre mestá, pre ktoré boli lesy dôležitým zdrojm príjmov.
Lesné reformy Márie Terézie boli súčasťou veľkého balíka zmien a úprav, zasahujúcich mnohé oblasti vtedajšieho života krajiny, ktoré mali vniesť do hospodárstva kráľovstva jednotné pravidlá. Neznamená to však, že pred ich ukotvením neexistovali zásady nakladania s lesmi. Najstaršia doložená inštrukcia, ktorou mesto Pezinok riadilo prácu vo vlastných lesoch pochádza z roku 1628. Definuje povinnosti dozorcu nad lesmi a jemu podriadených horárov. Dokazuje, že, hoci je malokarpatská oblasť úzko spätá predovšetkým s vinohradníctvom, dôležitú úlohu v hospodárskom živote v minulosti zastávali aj lesy. Drevo Malých Karpát bolo pre jeho majiteľov dôležitým zdrojom príjmov. Lesy v okolí Pezinka boli vlastníctvom mesta a Pálffyovcov, vlastniacich rozsiahle Pezinské panstvo. Kontrolu nad lesmi zabezpečovalo mesto vo svojej réžii a svojimi zamestnancami. Mesto, resp. panstvo riadilo a plánovalo ťažbu palivového, stavebného a kolárskeho dreva v spolupráci s lesmajstrom. Dozor nad lesmi vykonával lesný majster prostredníctvom horárov a hájnikov. Horári dozerali na rúbanie tých drevín, ktoré boli na výrub určené, sledovali nelegálne výruby, vinníkov kvôli potrestaniu predvádzali pred vrchnosť. Hájnici dozerali na ochranu lesa a práce vo svojom úseku. Ten mal približne 200–400 hektárov, teda plochu, ktorá sa dala obísť za jeden deň. Konkrétne práce súvisiace s ťažbou zabezpečovali drevorubači so svojimi rodinami. Tieto žili na samotách, horských usadlostiach a patrili buď do kompetencie mesta alebo pálffyovského panstva.
Podľa údajov kanonickej vizitácie z roku 1781 stáli v pezinských horách nad baňami 2 domy mestských drevorubačov s 12 obyvateľmi. V 19. storočí dokážeme podľa viacerých prameňov identifikovať v mestských lesoch 2 drevorubačské lokality: usadlosť s dvoma domami pri Banskom dome, tzv. Haviarni na Veľkom Prostrednom a usadlosť s troma domami na Greide, dnes zv. Reisinger pod Kolárskym vrchom. V tu stojacich jednoduchých domoch so záhradou a poľom žili celoročne drevorubačské rodiny. Najstaršie zaznamenané sú rodiny Martina Vajkunyho, Františka Grubera a drevorubača Reisingera. Okrem huncokárskych domov v lesoch stáli obývané horárne – horáreň nad kúpeľom, v blízkosti továrne na kyselinu sírovú (dnes Sirková) a horáreň pod Valchou pri ceste na Slnečné údolie, ktorá dnes už neexistuje. Okrem už spomenutých mien patrili tradičným drevorubačským rodinám aj priezviská Reisenauer, Schwantner, Gschwandtner, Hink, Grosz, Hartinger, Laixner. Eckhardt, Bekker.
Cajla patrila od svojho vzniku do vlastníctva majiteľov pezinského panstva, od prvej polovice 17. storočia bola dedina i celý chotár súčasťou rozsiahleho panstva rodu Pálffy. Po smrti Jána Pálffyho, posledného mužského člena pezinskej pálffyovskej vetvy, v roku 1908 boli jeho rozsiahle majetky rozdelené na menšie čiastky, zverenecké fondy a študijné základiny. Základina vznikla aj z majetkov v Pezinku, Cajle, Grinave, Chorvátskom Grobe, Slovenskom Grobe, Limbachu, Neštichu a Viničnom. Lesy patriace panstvu, resp. študijnej základine boli domovom cajlanských huncokárov.
Kanonická vizitácia z roku 1781 uvádza v cajlanských horách 6 usadlostí s panskými drevorubačmi. Celkovo počítali tieto obydlia 46 duší. Domové katastre Cajle z 20-tych, 30-tych a 40-tych rokov 20. storočia ponúkajú prehľad hájovní a domov drevorubačov na majetkoch študijnej základiny - Hájovňa na Rybníčku, drevorubačské domy pri Starej píle, na Čmelom Vrchu, Vidlárovej, Kamenných vrátach a Lipinách. K najčastejšie sa objavujúcim menám drevorubačov z cajlanských lesov patria Ekhardt, Haberl, Vajkuny, Aschenschwantner, Keim, Fleischhangerl, Frasz, Gyurisch, Pösenbek, Juriš, Kraus, Hirner.
Zatiaľ najstaršie doklady o tunajších „ľuďoch z lesov“ máme vďaka matričným záznamom. Podľa tradičných priezvisk môžeme k huncokárom priradiť azda Annu Máriu Reisinger, dcéru Filipa a Kataríny z Cajle, či Teréziu Osensvotner, dcéru Mateja, obe z Cajle, narodené v auguste a septembri 1751. Jednoznačne lesným dieťaťom bola Alžbeta, dcéra Mateja Kaima a Terézie Osenswontner, narodená 24.9.1786. Pri bydlisku rodičov je uvedené „ex silvis Czailensibus“, teda z cajlanských lesov. Zosobášili sa v novembri 1780 a pri mene 29-ročného Mateja je poznámka „hulcokar z Rakus“. Prvý záznam o úmrtí v tejto komunite máme z marca 1772. Drevorubač Michal Reisinger pochoval na cajlanskom prikostolnom cintoríne svoju 55-ročnú manželku Dorotu.
A pokiaľ ide o najmladšie doklady o horských ľuďoch, resp. ich potomkoch, tie nájdeme dodnes v nejednej pezinskej a cajlanskej rodine.
Autor: Petra Pospechová
Zdroj: Pezinčan 6/2013