Alfréd Weiss – svedomitý, u obecenstva obľúbený lekár
Alfréd Weiss sa narodil 7. januára 1900 v Malom Bábe neďaleko Nitry. Po štúdiu na pražskej Karlovej univerzite si otvoril v Pezinku lekársku prax. Začínal na Holubyho ulici, neskôr sa preťahoval na Kollárovu. V roku 1933 kúpil od Martina Demoviča dom na Moyzesovej ulici. V ňom si zriadil ordináciu a priestor na prax poskytol aj zubnému technikovi Šimonovi Pressburgerovi. Dr. Weiss bol jedným z troch lekárov predvojnového Pezinka. Ako ostatných členov miestnej židovskej komunity aj jeho zasiahli protižidovské opatrenia Slovenského štátu. Ponižovanie pred synagógou, ktoré za pasívnej i aktívnej účasti miestnych 18. marca 1939 pár dní po vyhlásení samostatného štátu pripravili nemeckí vojaci, sa dotklo aj doktora. Slovami mestského kronikára Petra Pivka: „Niekoľko nemeckých vojakov, pravdepodobne z našepkávania a návodu radikálnych mladých nemeckých príslušníkov FS, odviedli z bytov popredných židovských občanov do žinagogy, kde pod nátlakom (fackami a kopancami) donútili ich povynášať zo žinagogy všetky lavice, oltár, sviatosti a iné náboženské predmety používané pri ich modlitbách, na dvor. Tu poniektorí boli prinútení vynesené lavice porezať, sekerou rozbíjať, iní zase boli preháňaní tým spôsobom, že ťažké kamene prenášali v rôznych polohách z miesta na miesto (v drepe, predklone, na hlave, atď.). Ktorý telesnou silou nestačil na tento výkon, bol nútený bitím. Mnohí boli nútení tieto kúsky vykonávať cez Seneckú ulicu k potoku. V tom čase bolo po daždi, ulica bola plná blata a vody, no neodradilo to inkvizítorov, ba naopak sťažovali im tieto výkony s tým, že im oči zaviazali, aby obete vode a blatu nemohli sa vyhnúť. No a každý z týchto obetí, pri zaťažení kameňom, veru spadol a zašpinil sa blatom a špinavou vodou, iní zasa boli postriekaní špinou, že to u niekoľkých zvedavcov z rad občianstva stojacich na trotoáre vzbudzovalo radosť a potešenie. Mnohí trýznení túto inkvizíciu nevydržali, ich telesná a mravná sila ustúpila, omdlievali a padali. Mnohí reálne smýšľajúci občania stojaci na ulici, odsudzovali toto prísne a ničím neodôvodnené neľudské zaobchádzanie s ich spoluobčanmi židmi. No našli sa ale aj takí, ktorí svoje ľudské city odvrhly, a dali sa strhnúť na stranu inkvizítorov, smiali a bavili sa ako na nejakom divadle. Niektorí občania nemeckej národnosti dozvediac sa o tomto bezhlavom počínaní si nemeckých vojakov, a poniektorých miestnych príslušníkov „FS“, žiadali, aby ďalšie trýznenie bolo ihneď zastavené. Na tento zákrok boli potom všetcia židia odvedení do domu dr. Schwarca (tiež žida povolaním advokáta), odkiaľ päť osôb z prenasledovaných hneď bolo odvezené do nemocnie v Bratislave (vážnejšie zranenia, otrasy), a ostatní museli si hneď očistiť šaty a telo.“
Dr. Weissa sa dotkli už prvé nariadenia vlády o obmedzení počtu Židov v niektorých povolaniach, týkajúce sa okrem iného aj lekárov a lekárnikov. V januári 1940 pezinský notársky úrad intervenoval u Okresného úradu v Modre, aby Alfrédovi Weissovi ponechali prax, lebo: „hoci je žid, je lekár z povolania a u obecenstva obľúbený ako svedomitý lekár a odborník najmä v detských chorobách. Marcová protižidovská nálada zasiahla i jeho a utiahol sa z praxe, pacienti ho i napriek tomu navštevujú. V Pezinku sú potrební traja lekári. Obecenstvo je náročné, lekára vyhľadáva i v nepatrných prípadoch, preto dvaja lekári – árijci nestačia, preto podávam návrh: Ráčte prax dr. Weissa v Pezinku odporúčať“. Tieto argumenty nestačili. V septembri 1940 okresný úrad pripomenul povinnosť odstrániť tabule židovských lekárov, ktorým bola zakázaná prax. Ako sa uvádzalo v liste, nestačilo len prelepiť slová „ordinačné hodiny“ a ponechať meno lekára, ale z budov mali zmiznúť tabuľky označujúce lekára i jeho ordinačné hodiny. Notársky úrad v Pezinku mal dohliadnuť, aby sa toto nariadenie previedlo aj u dr. Weissa. A. Weissa zbavili lekárskej praxe, jeho ordinácia bola zrušená a lekárske náradie a prístroje počítajúce viac ako 250 kusov v odhadovanej hodnote 90 000 Ks zhabali a odoslali spolku lekárov Slovenského štátu. Zo zoznamu lekárskych predmetov, ktoré odňali dr. Weissovi vidno, že svojim pacientom poskytoval široké spektrum lekárskych zákrokov. Jeho ordinácia bola vybavená röntgenom, chirurgickým a gynekologickým náčiním, nástrojmi pre krčného a detského lekára.
V dôsledku politiky Slovenského štátu neprišiel dr. Weiss len o svoju lekársku prax, ale i o dom. V zmysle platných arizačných zákonov bola v septembri 1940 na jeho domový majetok uvalená dočasná správa. Dočasným správcom sa stal radca verejnej vnútornej správy z Modry, po jeho odsťahovaní ho vystriedal hlavný notársky tajomník v Pezinku. V roku 1943 sa na vlastnú žiadosť dočasného správcovstva vzdal a vo funkcii bol nahradený.
V tomto čase sa dr. Weiss už v Pezinku nenachádzal. Po zákaze vykonávať lekársku prax ho v júli 1941 zaradili k pracovnej povinnosti ako výpomocnú pracovnú silu obecného úradu v Pezinku bez nároku na odmenu. V prípade nemajetnosti mal požiadať o sociálnu podporu Ústredňu židov, jedinú inštitúciu zastupujúcu a koordinujúcu všetky záležitosti Židov. V septembri 1941 ho Ústredňa vymenovala za zdravotného referenta. Na starosti mal okresy Bratislava vidiek a Modra. Z korešpondencie týkajúcej sa Weissovho prázdneho bytu a jeho priradenia vhodnému záujemcovi, s patričným odporúčaním hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy, vyplýva, že v marci 1942 sa dr. Weiss nachádzal v bratislavskej Patrónke: „...uchádzal som sa následkom nedostatku bytov o pridelenie mi židovského. Dom, ktorý prichádza do úvahy, obýval Žid dr. A. Weiss. Tento, nakoľko je slobodný, musel ísť do pracovného tábora, takže tento dom, pozostávajúci z viacerých miestností, je neobývaný. Ako som sa dozvedel, majiteľ židovského bytu nemôže byť vysťahovaný, následkom čoho mi OÚ v Modre nemôže tento byt prideliť. Prosím ctené ministerstvo, aby bolo tak láskavé a výnimočne povolilo bytové zariadenie dr. Weissa presťahovať do iných miestností v tomto dome, čím by sa uprázdnila izba s kuchyňou pre mňa. Znovu upozorňujem, že tento dr. Weiss je slobodný a nachádza sa v pracovnom tábore a takto celý dom je neobývaný. Som ženatý, mám dieťa a jestli toto povolenie nedostanem, ocitnem sa aj s rodinou ako štátny zamestnanec na ulici bez bytu. Nakoľko je vec pre krátkosť času veľmi súrna, prosím ctené ministerstvo, aby bolo tak láskavé a toto povolenie mi obratom udelilo.“
Weissovo meno figuruje aj v zozname do sústreďovacích stredísk sústredených židovských rodín, ktorých hnuteľný majetok je k dispozícii daňovému úradu. (Daňové úrady zaisťovali a zhromažďovali hnuteľný majetok odtransportovaných židovských obyvateľov, ktorý bol následne rozpredávaný na verejných dražbách určených širokej verejnosti).
Osud dr. Weissa po marci 1942 nie je známy. Podľa pamätníkov sa mu podarilo ujsť do Budapešti, kde sa ukrýval a dokonca tajne pracoval ako lekár. Po oslobodení sa vrátil do Pezinka, k svojej praxi a pacientom. Venoval sa im až do odchodu do dôchodku v roku 1978.
Príbeh Alfréda Weissa je jeden z mnohých, ktoré sa podarilo zmapovať v rámci aktuálnej výstavy Mestského múzea v Pezinku Tí, ktorí zmizli – Príbeh pezinskej židovskej komunity 1938 – 1945.
Autor: Petra Pospechová
Zdroj: Pezinčan 12/2016