Traja kasteláni Svätojurského hradu a ich osudy: Štefan Dobó, Dominik Dobó a Marek Bosniak

Článok sa venuje osudom troch uhorských šľachticov, ktorých spája zastávanie kastelánskeho postu na Svätojurskom hrade. Aj napriek tomu, že poznáme približné obdobie, kedy pôsobili na hrade (Štefan Dobó – 1545; Dominik Dobó – 1547/1548; Marek Bosniak – 1553/1559) o ich kastelánskej činnosti sa nám zachovali iba kusé informácie. Dôležitým spojovateľom boli aj priateľské a rodinné vzťahy s rodom pánov zo Seredného (dnes Ukrajina), ktorého členovia ovládali Svätojurské a Pezinské panstvo v rokoch 1544 až 1559. Do histórie sa všetci traja zapísali ako hrdinskí bojovníci proti Osmanom, Marek a Dominik boli dokonca väznení v Konštantínopole. Ich vojenská kariéra a pohnuté životné osudy sú výpoveďou o živote uhorských šľachticov na počiatku budovania Habsburskej monarchie. 

Štefan Dobó (*okolo r. 1502 – † 1572)

Dominik Dobó (*okolo r. 1505/10 – † po r. 1563)

Bratia Štefan a Dominik pochádzali zo starého zemianskeho rodu z Užskej župy, ktorý si prídomok odvodzoval od obce Ruská (de Ruzka v okrese Trebišov). Vďaka úspešnej obrane Jágerského hradu pred osmanskou armádou v roku 1552 si starší Štefan vyslúžil prezývku Herkules kresťanov. Detstvo aj mladosť jágerského hrdinu však stále ostávajú zahalené rúškom tajomstva. Známy nie je ani dátum jeho narodenia. Väčšinou sa uvádza rok 1502, niektorí historici kladú jeho narodenie do rozmedzia rokov 1500 – 1505. Vieme, že Štefan mal okrem Dominika štyroch súrodencov (2 bratov a 2 sestry). Vyrastal bez otca, ktorého zavraždili koncom roku 1510.

Počiatky kariéry bratov Dobóovcov sú spojené s osobou Gašpara zo Seredného (Gašpar Serédi), neskoršieho záložného pána Svätého Jura a Pezinka (1544 – 1550). Stojí za zmienku, že Gašpar, ktorého nielen obyvatelia Malokarpatského regiónu poznali ako tvrdého a neľútostného pána, v mladosti študoval na talianskych univerzitách (napr. v roku 1524 v Bologni). Po Moháči sa pridal na stranu kráľa Ferdinanda. Osvedčil sa ako vynikajúci veliteľ a ako kráľov verný stúpenec sa vypracoval medzi najväčších vlastníkov majetkov.

Štefan, slávnejší z dvojice bratov a Gašpar, sa stretli najneskôr v roku 1544, kedy kráľ Ferdinand Habsburský poveril Štefana výberom desiatkov v Hornom Uhorsku. Zakrátko na to dostal ďalšiu úlohu, za pomoci oddielov Andreja Bátoriho a Gašpara zo Seredného mal dobyť Jágerský hrad, ktorý bol v rukách kráľových odporcov. Túto úlohu sa im splniť nepodarilo. Oboch nespájali len vojenské výpravy, ale aj príbuzenské vzťahy. Štefanova neter Žofia sa vydala za Gašparovho synovca Benedikta.

Ambície oboch spoločníkov boli uspokojené v roku 1544, kedy Gašpar získal od kráľa do zálohu Svätojurské a Pezinské panstvo. Jeho cieľom bolo využiť hospodársky potenciál majetkov, ktoré boli známe pestovaním hrozna a dorábaním kvalitného vína. Gašparov spoločník Štefan Dobó neobišiel naprázdno. V roku 1545 sa spomína ako kastelán Svätojurského hradu. Na tomto poste však dlho nezostal, keďže v roku 1548 Ferdinand získal Jágerský hrad a ešte v lete toho roku vymenoval Štefana za jágerského kapitána. V tejto funkcii zotrval až do konca roku 1552. V čase pôsobenia v Jágri, sa rozhodol oženiť. V októbri 1550 si vzal za manželku vychýrenú krásavicu Sáru Sulyokovú. Jeho nastávajúca bola od neho približne o 30 rokov mladšia, v čase vydaja mala okolo 15-16 rokov. Zo zväzku Štefana a Sáry sa narodili tri deti: František (*1551 – † 1602), Damján, ktorý zomrel v detskom veku a Kristína (*1559 – † 1590). Sobášom získal Štefan aj dvoch vplyvných švagrov – Jána Balašu, otca známeho bojovníka a básnika Valentína, a Juraja Bočkaja, otca budúceho sedmohradského vojvodu a vodcu prvého protihabsburského povstania Štefana.

Štefana Dobóa čakala najväčšia skúška v jeho živote. V septembri roku 1552 pod Jáger pritiahla osmanská armáda vedená veľkovezírom Ahmedom a budínskym pašom Alim. Ťaženie v roku 1552 bolo pre Osmanov mimoriadne úspešné. Získali každú pevnosť, ktorú obľahli a svoje panstvo v Uhorsku rozšírili o 40 000 km2. Jáger bol vďaka svojej strategickej polohe (medzi Uhorskom a Sedmohradskom, blízko cesty na Košice a banské mestá) mimoriadne lákavým cieľom. Osmani rátali s veľkým víťazstvom, narazili však na odhodlaných obrancov na čele s brilantným a ostrieľaným veliteľom. Podľa triezvych odhadov stálo proti 2 000 člennej  jágerskej posádke asi 40 000 osmanských bojovníkov. Tým sa napriek viacerým pokusom nedarilo prekonať odpor obrancov a po 38 dňovom obliehaní sa rozhodli odtiahnuť. V roku 1552 to bola jediná pevnosť, ktorá im dokázala odolať, preto sa nemožno čudovať, že z Dobóa sa takmer okamžite stal héros, z Jágra symbol odporu, dôkaz, že ani osmanská armáda nie je neporaziteľná. Veľmi rýchlo sa okolo tohto symbolu vytvorilo množstvo mýtov, ktoré rozprávali o tom, ako Dobó naložil s osmanským poslom, o obrovskej presile, ktorej obrancovia vzdorovali (malo ich byť až 150 000) či o Kataríne Dobóovej, ktorá hrdinsky bojovala za svoju vlasť spolu s mužmi. Dlho ju považovali za Štefanovu dcéru, v skutočnosti bola Katarína jedna z jeho sestier. Obliehania Jágra sa však nezúčastnila, poslúžila len ako predloha na glorifikáciu každodenného hrdinstva žien, ktoré jágerským bojovníkom pomáhali tak, že na Osmanov liali vriacu vodu a smolu). A nemožno zabudnúť ani na dodnes populárny mýtus o býčej krvi, známom jágerskom víne Egri bikavér. Podľa neho sa obrancovia pred výpadom posilnili týmto červeným vínom, ktoré im stekalo po bradách. Keď to Osmani videli, mylne sa domnievali, že sa ich protivníci napili býčej krvi, čím získali silu tohto zvieraťa, a tak sa dali na útek.

V skutočnosti stál za úspešnou obranou Jágerskej pevnosti celý súbor faktorov. V prvom rade treba vyzdvihnúť osobnosť Štefana Dobóa, ktorý sa prejavil ako vynikajúci veliteľ a stratég. Pevnosť systematicky opevňoval, zabezpečil jej dostatočné zásoby potravín, zbraní aj streliva, vďaka čomu dokázala posádka Jáger udržať. Obrancom pomohlo aj to, že sa Osmani zdržali počas obliehania Temešváru, a preto sa ku koncu výpravy v roku 1552 dostali do časového sklzu. Osmani totiž v Uhorsku viedli výpravy len do polovice októbra, aby mali dostatok času na bezpečný presun do zimovísk. Tentoraz bolo počasie na strane jágerských bojovníkov, pretože október 1552 bol mimoriadne chladný, čo tiež prispelo k rozhodnutiu ukončiť obliehanie pevnosti.

Štefan Dobó, ktorý bol v bojoch zranený, sa v novembri 1552 vzdal pozície veliteľa hradu. Ako odmenu za úspešnú obranu Jágra ho panovník Ferdinand povýšil na baróna. Odvtedy jemu aj jeho potomkom prináležalo oslovenie magnificus a právo používať červený pečatný vosk. Úspech pri Jágri mu otvoril dvere k ďalším dôležitým postom. V roku 1553 ho kráľ vymenoval za sedmohradského vojvodu.

Počas obdobia, keď sa Štefan zdržiaval v Jágerskej pevnosti a zaoberal sa jeho opevňovaním, pôsobil ako nový svätojurský kastelán jeho mladší brat Dominik. Na hrade sa spomína v rokoch 1547 a 1548 a uviedol sa v nie veľmi dobrom svetle. Známa je napríklad udalosť z roku 1547, keď na niekoľko dní na hrade zajal svätojurského richtára Martina Gessela. Richtár sa previnil iba tým, že ochraňoval miestneho farára fyzicky ohrozovaného kastelánovými služobníkmi. V krátkej bitke skončil Martin so sečnými zraneniami na ruke, no sám stihol zasadiť dvom protivníkom dva-tri údery päsťou. Vec sa najprv snažili obe strany riešiť zmierom. Dominik však čakal iba na vhodnú chvíľu a už niekoľko mesiacov po incidente dal richtára zatvoriť do cely v jednej z veží Svätojurského hradu a prepustil ho až po zaplatení kaucie 12 zlatých. Obyvatelia Svätého Jura sa na svojvôľu jeho služobníkov sťažovali viackrát.

Hoci v histórii stoja Dominikove činy v tieni bratovej vojenskej slávy, aj on dosiahol vysoko nielen vo vojenskej kariére, známy je aj svojimi diplomatickými schopnosťami. Napríklad v roku 1551 doviezol uhorskú korunu zo Sedmohradska do Viedne, keď ju získal od kráľovnej Izabely Jagelovskej, vdovy po Jánovi Zápoľskom a dlhoročnom súperovi Ferdinanda Habsburského o trón. Za vojenské a diplomatické zásluhy získal Dominik v roku 1563, rovnako ako jeho brat, titul barón.

Ako Dominika, tak aj Štefana formovali tvrdé vojnové pomery vplývajúce na ich charakter. Okrem Štefanových pozitívnych vlastností a zásluh treba spomenúť, že podľa súčasníkov to bol veľký lakomec a mamonár. Zachovali sa údaje, že ako jágerský kapitán si chcel dať od komory neoprávnene preplatiť náklady na korenie, šafran, zázvor, citróny, škoricu či dokonca aj medenú formu na tortu, ktoré, samozrejme, nemohli slúžiť pre potreby posádky. Zarábal aj na výkupnom za osmanských zajatcov. Aj tu sa ukázala jeho nelichotivá stránka – ľahostajnosť až krutosť k osudu ostatných. V roku 1554 mohol pomôcť svojmu niekdajšiemu spolubojovníkovi z Jágra Gregorovi Bornemisovi, ktorý sa ako nový jágerský kapitán, dostal do osmanského zajatia. Gregora odviezli do Konštantínopolu (Istanbul) do známeho väzenia Sedem veží (Yedikule). Osmanská strana bola ochotná ho vymeniť za významného zajatca, ktorého držal Štefan na svojom zakarpatskom hrade v Serednom. Ten však za žiadnych okolností nebol ochotný pristúpiť na dohodu o výmene zajatcov, keďže sa nechcel vzdať zisku z výkupného (osmanského zajatca mali podľa pôvodnej dohody vykúpiť za 3000 zlatých). K výmene nedošlo a Gregor dožil svoje dni vo väzení v Konštantínopole. Po tom, čo odmietol vyzradiť tajomstvá Jágerskej pevnosti, dal ho veľkovezír Ahmed v pevnosti Yedikule obesiť.

Medzitým sa skomplikoval aj Štefanov život. V roku 1556 sa Ferdinand vzdal nároku na Sedmohradsko, ktoré vrátil sultánovi Sulejmanovi, resp. kráľovnej Izabele a jej synovi. Zakrátko na to bol obvinený, že odcudzil muníciu z gherlianskej pevnosti (Szamosújvár, dnes Rumunsko). V následnom procese ho uznali vinným a uväznili ho. Najznámejšie a do nedávnej doby fungujúce väzenie v sedmohradskom meste Gherla sa stalo Štefanovým domovom na 10 mesiacov. Nakoľko bol vysoko postavený šľachtic, jeho väzenský režim bol prispôsobený jeho postaveniu. Mal vlastné služobníctvo a povolené návštevy manželky. Sára mu tak dokázala prepašovať veci potrebné na útek. Večer 6. novembra 1557 Dobó ušiel z hradu tak, že sa z múrov spustil na lane, pričom si vykĺbil ľavú ruku. Napriek tomu sa mu podarilo dostať sa do Seredného. Útek hrdinu od Jágra rozhneval sultána, ktorý sa dožadoval vydania Štefanovej manželky a detí. Zajatcov mu však kráľovná Izabela nevydala. V osmanských rukách ale skončil Štefanov brat a bývalý svätojurský kastelán Dominik, ktorého odviezli až do konštantínopolskej pevnosti Yedikule. Na šťastie pre Dominika, Štefan bol ochotný za jeho vyslobodenie zaplatiť vysokú cenu. V roku 1560 kúpil od sihoťského (Szigetvár) kapitána za 6 000 zlatých bohatého janičiarskeho agu Veliho, ktorého boli Osmani ochotní vymeniť za Dominika. K výmene zajatcov došlo na lodiach na rieke Dunaj medzi Komárnom a Ostrihomom.

Keďže niekdajšie Dobóovské majetky v severovýchodnom Uhorsku sa dostali do nárazníkovej zóny medzi Uhorskom a Sedmohradskom, Dobó sa sústredil na rozširovanie svojho panstva v okolí stredoslovenských banských miest v Tekovskej, Hontianskej a Zvolenskej stolici. Stal sa tekovským županom, získal Levické panstvo aj s hradom a za 25 000 zlatých získal do zálohu aj Vígľašský hrad s panstvom. Okamžite sa pustil do opevňovania Levického hradu a pre svoju rodinu si v jeho bezprostrednej blízkosti nechal postaviť kaštieľ v renesančnom štýle, ktorý stojí dodnes.

Napriek pokročilému veku si ako 60 ročný opásal meč a po boku svojho brata Dominika v lete roku 1562 bojoval pri hrade Satmár (Satu Mare). V tom istom roku ho vymenovali za kapitána banských miest. Na tejto pozícii nahradil svojho švagra Jána Balašu. 

Ku koncu roku 1560 bol jedným z najbohatších veľmožov v krajine. Predčili ho len Bátoriovci, Drugetovci, Balašovci a Orságovci. Dobóovské statky sa rozprestierali na rozlohe vyše 1700 km2, z toho Štefanove majetky predstavovali viac ako tri štvrtiny z rozlohy rodinných majetkov. 

Politika Habsburgovcov sa po porážkach v roku 1566 a následnom drinopolskom mieri z roku 1568 výrazne zmenila. Maximilán a sultán Selim II. uzavreli mier na 8 rokov, ktorý sa darilo postupne predlžovať až do roku 1593. Avšak jeho cena bola vysoko zaplatená. Habsburgovci museli Osmanom platiť ročne 30 000 zlatých. Nehodný mier len nahrával protihabsburským náladám v radoch uhorskej šľachty. Tieto skutočnosti osvetľujú príčiny, ktoré stáli za smutným záverom života jágerského hrdinu.  

V roku 1568 sa po druhý raz dostal do väzenia kvôli sporu s novým panovníkom Maximiliánom I. Z väzenia na Bratislavskom hrade sa mu tiež podarilo utiecť, tentoraz v prezlečení za pastiera. Maximilián mal zálusk na Štefanove rozsiahle majetky a snažil sa opätovne Štefana  uväzniť. Nová príležitosť sa naskytla pri rokovaní snemu, kde ho zatkli spoločne so švagrom Jánom Balašom a obvinili zo vzbury a protihabsburského sprisahania. Nepomohlo ani prehlásenie Juraja Bočkaja, ktorý potvrdil, že listy dokazujúce ich vinu sú falošné. Dobó po celý čas popieral svoju vinu. Vzhľadom na jeho minulosť a dva úspešné úteky ho dôkladne strážili. Štefan ani Ján nemohli mať súkromné návštevy ani opustiť priestor svojich komnát v Bratislavskom hrade. Napriek tomu sa 8. marca 1570 Balašovi podarilo s manželkinou pomocou ujsť. Dobó bol v tom čase už starý a chorľavý muž, trápila ho ťažká dna, ktorá sa rýchlo zhoršovala a strpčovala mu život. Medzičasom sa jeho zdravotný stav zhoršil a bol pripútaný na lôžko, takže pokus o útek nepripadal do úvahy. Napriek tomu ho po Balašovom úteku strážili ešte viac a nemohla ho navštevovať ani manželka. Aj keď o jeho vine neexistovali žiadne dôkazy, väznili ho 1283 dní, kým mu panovník v apríli 1572 umožnil odchod. Posledné týždne života strávil na hrade v Serednom. Zomrel pravdepodobne v júni 1572. Presný dátum jeho úmrtia nie je známy. Pochovali ho v kostole v neďalekej Ruskej. Náhrobný kameň mu dal vyrobiť o tri roky neskôr syn František, ktorého smrťou v roku 1602 vymrel rod Dobóovcov z Ruskej po meči.

V rokoch 2006 – 2007 sa uskutočnil archeologický výskum v kostole Povýšenia svätého Kríža v obci Ruská, počas ktorého objavili päť hrobov zo 16. storočia, ktoré pričlenili šľachtickému rodu Dobóovcov. Veľkú senzáciu vyvolala informácia o identifikácii telesných pozostatkov Štefana Dobóa. Keďže sa o jeho fyzickom vzhľade nezachoval dobový portrét ani žiadny iný dokument, naskytla sa možnosť zrekonštruovať Štefanovu tvár na základe lebky objavenej v hrobe.

Marek Matej Bosniak (*okolo r. 1500 – † 7. september 1566)

Rod Bosniakovcov pochádza z Bosny, odkiaľ v priebehu 2. polovice 15. storočia jeho členovia odišli pred osmanskými nájazdmi na sever do Uhorska. V roku 1484 sa členovia rodu spomínajú v Slavónii a na začiatku 16. storočia prenikli medzi uhorskú šľachtu. Z tohto rodu pochádza známa uhorská šľachtičná a svätica Žofia Bosniaková (* 1609 – † 1643), manželka bojovníka proti Osmanom a neskoršieho palatína Františka Vešeléniho. V článku sa však venujeme jej pradedovi Markovi. S Malokarpatským regiónom ho spája funkcia prefekta (kastelána) Svätojurského hradu, ktorú zastával v priebehu 50. rokoch 16. storočia v čase narastania osmanskej moci.

Marek Matej Bosniak (v latinskom znení Marcus Mathias Bosnijak de Rudnijak) sa narodil okolo roku 1500. V prameňoch sa s ním stretneme najčastejšie pod menom Marek (lat. Marcus) alebo zriedkavejšie aj pod jeho druhým menom Matej (lat. Mathias). V literatúre sa zvykne nesprávne označovať aj ako Martin Bosniak. Marek bol synom bosnianskeho šľachtica menom Ilja Bosniak, ktorého v roku 1517 zavraždili Osmani na stretnutí v kláštore v Koperi (dnes Slovinsko).

V roku 1521 udelil panovník Ľudovít II. Jagelovský pozostalým synom Markovi a jeho dvom bratom Tomášovi a Jakubovi staré šľachtické výsady rodu. Zakrátko sa bratia dostali zo Slavónie do centrálneho Uhorska. Do histórie sa významnejšie zapísal iba Marek. Rovnako ako jeho súčasníci Štefan a Dominik Dobóovci aj Marek si postupne budoval vojenskú kariéru, ktorá začala po Moháči v službách uhorského kráľa Ferdinanda Habsburského. V roku 1529 sa vyznamenal v bitke pri Viedni a v roku 1532 pri Kyseku (maď. Kőszeg) proti Osmanom a v bojoch s protikráľom Jánom Zápoľským. Pri Kyseku padol do zajatia po ťažkom zranení hlavy, no dokázal ujsť a pridať sa k oddielom slovinského šľachtica a hlavného habsburského veliteľa Jána Katzianera.

Medzi členov uhorskej šľachty sa natrvalo zaradil svadbou so šľachtičnou Magdalénou Földešovou, s ktorou získal neveľkú dedinu Veľký Biel pri Senci so 17 sedliackymi usadlosťami. Marek tak založil veľkobielsku vetvu Bosniakovcov (prídomok „de Magyarbél“), ktorej potomkovia žijú dodnes. S Magdalénou mal syna Andreja a dcéry Annu a Žofiu. Markov syn Andrej no najmä vnuk Tomáš, sa rovnako významne zapísali do histórie ako bojovníci proti Osmanom. Tomáš (otec Žofie Bosniakovej) bol majiteľom Šurianskeho hradu a kapitánom Šurian, Nových Zámkov a Fiľakova. Rod vlastnil okrem dediny Veľký Biel aj ďalšie majetky roztrúsené v Chorvátsku, ale aj v okolí Balatonu. 

Marek sa v roku 1541 zapojil do bitky pri Stoličnom Belehrade, kde bojoval proti oddielom uhorského šľachtica Valentína Töröka pôsobiaceho v osmanských službách. Po prehratej bitke ho Valentín ako významného zajatca poslal až do ďalekého Konštantínopolu. Odtiaľ sa so šťastím vyslobodil a v roku 1544 po návrate do Uhorska získal za verné služby kráľovi Ferdinandovi Habsburskému potvrdenie šľachtických privilégií a udelenie erbu. V erbe tvorí hlavnú figúru lev ako symbol statočnosti. Symbolom víťazstva je zelená palma v pravej labe leva. Marek a jeho potomkovia mali od tých čias právo používať prídomok „z Veľkého Bielu“ podľa svojho sídelného majetku.

Počas leta roku 1549 sa zúčastnil trestnej výpravy proti gemerskému šľachticovi a lúpežnému rytierovi Matejovi Bašovi z Čoltova. Matej Bašo prezývaný aj Bazald sa opevnil na hrade Muráň, ktorý sa stal cieľom kráľovského vojska vedeného hlavným krajinským kapitánom Mikulášom zo Salmu. V zbierke múzea Albertina vo Viedni sa nachádza vzácna panoráma dobýjania hradu od nemeckého kartografa a umelca Augustína Hirschvogela. Okrem toho sa však zachoval aj prepis historickej piesne opisujúcej samotné obliehanie Muráňa kráľovským vojskom. Práve Marek Bosniak, priamy účastník bojov, je považovaný za autora tohto veršovaného diela s názvom „Píseň o zámku muránském“, ktoré je najstaršou historickou piesňou z nášho územia. Pieseň opisuje aj jeho konečné dobytie, ktoré sa uskutočnilo dňa 15. augusta 1549. Marek sa v piesni zmieňuje aj o osude Mateja Baša, ktorému sa síce dva dni predtým podarilo z hradu ujsť, no dolapili ho na úteku pri Telgárte a doviedli späť na hrad, kde ho aj popravili.

Píseň o zámku muránském (úryvky)

Muránsky zámek v Uherskej zemi
na vysoké skale jest postavený,
bílý svítí se mezi horámi,
zdi, bašty, palácové pěkně zprav(en)i.

Na něm prebýval Bazald Matiáš
tu s svými bratřími i s svými syny,
polkoráb jeho Ferenc s turbáky,
též i s svými se všemi záškodníky.

Radu sou tam, jednání mívali
a v horách mnohé lidi loupili,
mordovali, také zabíjeli,
a na Muráň zajímané často vodili.

...

Mocný zvuk i prask a dým veliký
jsou z děl vydávali v zámek Muránský,
zdi se sypali s vysoké skaly,
mnohí jsouce v strachu ven vyskákali.

Španielé hrdinskí, uherskí drábi,
všickni se v nedeli tam chystovali,
v svitání k zámku šturmovali,
Bazaldových jsou mnoho táborští zbili.
 
Kapitán gróf Mikuláš zarmoucený byl,
že jest ten první šturm tak prudký ztratil,
kázal jest předce v zámek stríleti
a k jinému šturmu se šikovati.
...
V trech dnech dal gróf všeckých stínati,
tak byl od vezňů pláč veliký...
Již Bazald Matiáš leží v hrobě,
a Němci na Muráni jsou živi vesele.

Kdo tú píseň zložil, ten sám přítomen byl,
na počátku veršů své jméno položil.
A to se stalo léta božího
tisícího petset čtyricátéhodevátého.

 

Polovica 16. storočia sa niesla v znamení narastajúcej osmanskej moci a, ako dokladá aj historická pieseň Marka Bosniaka, príznačnou bola aj snaha Habsburgovcov o konsolidáciu pomerov a ukončenie činnosti lúpežných šľachticov. V roku 1544 Osmani obsadili Ostrihom a postupne zaberali Novohrad, pričom niekoľkokrát vpadli aj do Podunajskej nížiny. V takto nepokojných časoch držal Svätojurské a Pezinské panstvo rod pánov zo Seredného, ktorý prezentoval najmä hlavný kapitán Horného Uhorska Gašpar I. († 1550) a jeho príbuzní, ktorí po jeho smrti prebrali tieto majetky. Marek Bosniak sa dostal v tomto čase do služieb Gašparovho mladšieho brata, hlavného košického kapitána Juraja zo Seredného († 1557). Niekedy pred rokom 1553 Juraj vymenoval skúseného vojaka Marka Bosniaka za kastelána (prefekta, provizora) Svätojurského hradu s právomocou nad celým panstvom. Marek sa na hrade spomína ešte v roku 1559 a je tiež posledným známym svätojurským kastelánom.

Ako vieme z inventáru Svätojurského hradu, Marek mal v roku 1558 k dispozícii viacerých služobníkov. Hierarchicky najvyššie stáli dvaja podkasteláni, ktorí mali na starosti 12-člennú posádku pešiakov, 2 strážnikov a 18 jazdcov. Uvedení jazdci mali byť v prípade potreby kastelána vždy k dispozícii a mali za úlohu kontrolovať majer a ďalšie statky Svätojurského panstva a podávať informácie kastelánovi. Hospodárske záležitosti spravoval šafár a účtovník. Ďalej tu slúžil kľučiar, 4 kočiši spolu s remeselníkmi na hrade – kuchárom, pekárom, krajčírom, tesárom, obuvníkom a 2 debnármi. Marek riešil okrem správy panstva a jeho ochrany aj rôzne chotárne spory. Z listín Archívu mesta Bratislavy sa dozvedáme, že v tomto čase prebiehal medzi Svätojurčanmi a obyvateľmi Vajnôr dlhotrvajúci chotárny spor kvôli nepovolenej pastve a výrubu stromov na juhozápadnej hranici svätojurského chotára (dnes okolie Panónského hája). Marek dokonca istý počet Vajnorčanov na niekoľko dní uväznil na Svätojurskom hrade. Okrem toho mal na starosti fungovanie Svätojurského hradu a jeho opravy, kvôli ktorým si v roku 1557 vyžiadal od bratislavskej mestskej rady architekta a dvoch murárskych majstrov.   

Po prebratí Svätojurského hradu kráľom v roku 1559 sa zrejme natrvalo usídlil na svojom neďalekom majetku vo Veľkom Bieli. V ďalších rokoch sa s jeho menom v prameňoch takmer nestretávame. V roku 1560 predal dom v Bratislave jágerskému biskupovi Antonovi Vrančičovi (neskorší ostrihomský arcibiskup), pochádzajúcemu zo Šibenika, a jeho rodine.

V roku 1566 sa v už pokročilom veku nad 60 rokov posledný raz zapojil do priameho vojenského stretnutia. Počas obliehania pevnosti Sihoť (Szigetvár, dnes v južnom Maďarsku) osmanskými oddielmi padol pri jej obrane spoločne s veliteľom Mikulášom Šubićom Zrínskym. Uhorská posádka sa udatne bránila veľkej presile a spôsobila Sulejmanovým vojakom významné straty. Veliteľ hradnej posádky Mikuláš Zrínsky zhromaždil posledných obrancov a uskutočnil prekvapivý výpad, pri ktorom všetci Uhri zahynuli. Podľa toho je chorvátsky magnát prirovnávaný k spartskému kráľovi Leonidovi, hrdinovi bitky pri Thermopylách bojujúcemu s veľkou perzskou presilou. Marek zomrel po Mikulášovom boku udatnou smrťou. Hoci z obrancov vodného hradu Sihoť neprežil ani jeden, veľká osmanská armáda prerušila svoj plánovaný postup na Viedeň aj vzhľadom na smrť 72-ročného sultána Sulejmana, ktorý zomrel dva dni pred dobytím pevnosti.

Osudy chrabrého bojovníka, uhorského šľachtica a verného prívrženca Ferdinanda Habsburského nie sú veľmi známe. Jeho výnimočnosť tkvie v tom, že je považovaný za jedného z prvých renesančných básnikov píšucich v slovakizovanej češtine, v ktorého šľapajach išiel napríklad o niekoľko desaťročí neskôr známy uhorský šľachtic a vojak Valentín Balaša († 1594) a ďalší.

Autor: Helena Markusková – Daniel Gahér
Zdroj: Historika 1/2018