Tí, ktorí zmizli – Príbeh pezinskej židovskej komunity
Nová výstava Mestského múzea v Pezinku s podtitulom Príbeh pezinskej židovskej komunity približuje osudy miestneho židovského spoločenstva v období Slovenského štátu. Prináša dva paralelné príbehy – príbeh Žigmunda Diamanta, pezinského rodáka, v izraelskej Netanyi žijúceho architekta a sochára, podaný jeho slovami a cez jeho sochársku tvorbu a príbeh celého spoločenstva, rodín a jednotlivcov, ktorí ho tvorili, zrekonštruovaný z dochovaných archívnych dokumentov. Výstava chce cez konkrétne príklady ukázať dopady a premietanie sa veľkej politiky, často zdanlivo vzdialenej od každodennosti, do mikropriestoru mesta. Do prostredia, ktoré je nám blízke a známe. Na konkrétnych príkladoch chce ilustrovať ako príkazy, zákazy, obmedzenia, nariadenia a zákony postupne zbavovali židovské obyvateľstvo ľudských a občianskych práv, majetku, slobody, života.... Je príbehom tých, ktorí zmizli. Pomaly, postupne. Zo školy, z kina, parku, verejného priestranstva. Z vlastného obchodu, domu, z ulice, mesta, krajiny. Je príbehom vyradenia Židov z hospodárskeho života, príbehom likvidácie a arizácie židovského majetku, príbehom ich sústreďovania do pracovných a sústreďovacích stredísk a deportácií do koncentračných táborov. Je príbehom tých, ktorí sa z táborov nikdy nevrátili i tých, ktorí prežili. Príbehom tých, ktorí riskujúc vlastný život a život svojich najbližších pomáhali prenasledovaným a príbehom tých, ktorí včas vytušili hroziace nebezpečenstvo a v snahe zachrániť sa opustili svoje mesto a hľadali bezpečie ďaleko od domova... takým je aj príbeh Maxa Weissa.
Max Weiss mal spolu s bratom Ignácom firmu „Bruder Weiss“, ktorá sídlila vedľa Dolného kostola a venovala sa obchodu s vápnom a palivovým drevom.
Max s manželkou Izabelou býval v dome na Seneckej ulici. Pravdepodobne pod vplyvom vojnových udalostí a nárastu protižidovských nálad i opatrení sa rozhodli opustiť svoju vlasť. Z Bratislavy do britskej Palestíny ich mal doviesť parník Pentcho. Keď 54 ročný Max a jeho o rok mladšia manželka nastupovali na jeho palubu, nemohli tušiť, aká dlhá a náročná cesta ich čaká.
Príbeh lode Pentcho a jej pasažierov je skutočne výnimočný. Vycestovanie zorganizovala pravicová židovská organizácia Betar, ktorej sa podarilo začiatkom roka 1940 zakúpiť od spoločnosti Anatara riečny bočnokolesový parník. Bolo to hrdzavé 50 metrové plavidlo s plochým dnom určené do šrotu. Na prepravu osôb bolo upravené podpalubie lode, kde bolo v stiesnených podmienkach, prakticky bez hygienického a sociálneho zariadenia umiestnených viac ako 500 pasažierov. Parník vyplával z bratislavského Zimného prístavu 18. mája 1940. Jeho posádku tvorilo sedem námorníkov a jednonohý kapitán Igor Markejevič, bývalý dôstojník ruského ponorkového námorníctva. O celkovú bezpečnosť, ale aj o organizačné zaistenie sa starala tridsaťčlenná skupina na čele so Zoltánom Schalkom. Medzi pasažiermi bol aj Imrich Lichtenfeld, slovenský šampión v zápasení a boxe, budúci zakladateľ bojového umenia Krav Maga určeného na sebaobranu a boj zblízka.
Plavba z bratislavského prístavu do Suliny v Rumunsku bola naplánovaná na tri týždne. Tam mala čakať zaoceánska loď, ktorá ich mala prepraviť do Palestíny. Parník sa však dostal do časového sklzu. Neplánované zastávky vynucované prístavnými úradníkmi vnášali medzi cestujúcich nepokoj a obavy. Niektoré zastávky trvali celé dni, dokonca týždne. Stiesnené podmienky, chýbajúce potraviny a neustále zastavovanie lode sa nutne podpísali aj na psychike pasažierov.
V prístave Sulina sľúbená zaoceánska loď nečakala. Padlo preto rozhodnutie, že Pentcho bude pokračovať v plavbe ďalej. Bolo to veľké riziko, lebo riečny parník sa na otvorenom mori nikdy neplavil. Pokiaľ to bolo možné, snažil sa držať blízko brehu. V Istanbule na nich dokonca párkrát na výstrahu vystrelili. Vážne technické problémy spôsobili, že parník nebol schopný plavby vlastným pohonom. Vo večerných hodinách 9. októbra 1940 stroskotal pri neznámom ostrove v Egejskom mori. Celá posádka a aj pasažieri sa dostali na breh. Podarilo sa im zachrániť aj zásoby potravín a pitnej vody. Časť posádky sa vydala hľadať pomoc na ostrov Kréta, ktorý mal byť vzdialený 35 míľ. Bez navigačných prístrojov a za silného vlnobitia päť mužov postupne strácalo nádej. Piaty deň polomŕtvu posádku našlo britské prieskumné lietadlo. Dopravili ich do Alexandrie, kde ich ako nežiaducich internovali až do 4. apríla1941.
Stroskotancov z Pentcha po desiatich dňoch našla talianska loď, ktorá zobrala na palubu ženy a deti. Na druhý deň iná loď nalodila ostatných. Všetci boli internovaní na ostrove Rodos. Veľa mužov vstúpilo do československého zahraničného vojska a zasiahli do bojov pri oslobodzovaní západnej Európy. Ostatných stroskotancov previezli do internačného tábora vo Ferramonti di Tarsia v Kalábrii. Max a Izabela boli medzi nimi. Tábor vo Ferramonti riadili Taliani. Nebol to koncentračný ani pracovný tábor. O miernejších podmienkach svedčí aj fakt, že sa v ňom odohralo niekoľko svadieb a na svet prišlo 21 detí. Asi najhoršie bolo pre tábor a jeho obyvateľov bombardovanie britským letectvom. Briti sa totiž domnievali, že útočia na vojenské kasárne. Pri bombardovaní zahynul jeden človek a viacerí boli zranení. Tábor oslobodili koncom roka 1943 Spojenci. Mnohí z internovaných v ňom zostali dlhšie, lebo čakali na udelenie víz. Čo sa týka manželov Weissovcov, ich stopa sa nám stráca v máji roku 1944, keď sa dostali do Palestíny.
Výstava v Tí, ktorí zmizli - Príbeh pezinskej židovskej komunity 1938 – 1945 bola otvorená v piatok 11. novembra 2016. Záštitu nad ňou prevzal prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska. Vznikla vďaka pomoci a podpore Mesta Pezinok, jednotlivcov a inštitúcií. Finančne ju v rámci svojich grantových výziev podporili Fond pre podporu umenia a REVIA – Malokarpatská komunitná nadácia.
Autor: Helena Markusková – Petra Pospechová
Zdroj: Pezinčan 11/2016