Nedopovedané príbehy – Štefan Kriser

Meno Štefan Kriser bolo v prvorepublikovom Pezinku pojmom a dodnes je pre znalcov dejín mesta  synonymom tehelne. Vieme však o ňom viac? 

Viedenský podnikateľ Štefan Kriser (*30.9.1880) bol synom Ľudovíta a Emílie Politzerovej. Jeho manželkou bola Viedenčanka Emília Sternová (*12.10.1882). Manželia mali dvoch synov: Pavla Jozefa (*12.10.1907) a Jána Joachima (*4.2.1912). S Pezinkom Krisera spojili jeho podnikateľské aktivity. V októbri 1909 kúpil od Imricha Rösslera tzv. hornú tehelňu, v roku 1912 k nej pripojil dolnú tehelňu dr. Kahlenbergera. Tá pre nedostatok kvalitnej suroviny čoskoro ukončila svoju činnosť a jej budovy odkúpila firma Bratia Mayer, ktorá tu zriadila továreň na sudy. Spolu s Kriserovou tehelňou patrili v roku 1919 k najväčším podnikom v meste. 

Okrem podnikania je Kriserovo meno späté aj s pôsobením pezinskej pobočky nemocnice Červeného kríža v rokoch 1914 – 1918. Továrnik ju zriadil vo vlastnej budove v auguste 1914 krátko po vypuknutí Veľkej vojny. Šesťdesiatposteľovú nemocnicu vybavil nevyhnutným  materiálnym vybavením, z vlastných zdrojov zabezpečil vo všetkých miestnostiach upratovanie, kúrenie a osvetlenie. Zároveň platil jeden záprah pre potreby lekárov, sestier a na nemocničné účely a úradníka, ktorý vykonával potrebnú administratívu. Vďaka jeho finančnej podpore dokázala nemocnica od svojho otvorenia do 15. júna 1916 zabezpečiť ošetrenie 463 pacientov. V roku 1918 predsedníčka pezinskej pobočky Červeného kríža Berta Jamnická v liste hlavnému županovi navrhla, aby bol Štefan Kriser za svoju obetavú prácu a horlivosť odmenený adekvátnym ocenením.

V roku 1925 pristúpil Kriser k rozsiahlej rekonštrukcii a modernizácii podniku, výstavbe nového 60-metrového komína, lisovne s poloautomatickou linkou na výrobu tehál, nadpecnej sušiarne a kruhovej Hoffmanovej pece. Po dokončení mala tehelňa jednu z najmodernejších technických prevádzok svojej doby. V roku 1927 požiadal Kriser o povolenie výstavby robotníckeho domu. V Kriserovej tehelni sa vyrábala tehla, škridla, tenkostenný tovar a špeciálne výrobky pre moderné stavby. Jej produkty sa rozvážali po celom území Slovenska a exportovali na Moravu, do Rakúska a Poľska. V roku 1933 bola hodnota tehelne vyčíslená na 16 miliónov korún. Vedúcim podniku bol riaditeľ Otto Kubie. Štefan Kriser mal s rodinou trvalé bydlisko v Pezinku. Zdržiaval sa tu jeden – dva dni v týždni, zvyšný čas trávil vo Viedni, kde pôsobil v správnej rade viacerých účastinných priemyselných podnikov. Zastával tiež vedúce miesto v kancelárii svojho svokra Júliusa Sterna vo Viedni, ktorý bol majiteľom tkáčskej dielne v Starej Pake v Čechách.

Prvá organizovaná protižidovská akcia, ktorá neobišla ani Pezinok, sa dotkla i Kriserovcov. Počas postrku v novembri 1938 im zhabali hotovosť vo výške 119 115 korún a niekoľko vkladných knižiek, na ktorých mali uložených 494 598 korún. 11. mája 1939 oznámil Štefan Kriser, že sa vzdáva živnosti továrenskej výroby tehál, pretože svoju tehelňu predal. Kriserovci opustili Pezinok a v júli 1939 prišli do Francúzska. Obaja synovia tam vstúpili do československej armády. V júni 1940 ich spolu s ostatnými vojakmi evakuovali do Anglicka bez toho, aby stihli informovať príbuzných. Od augusta 1940 sa s pomocou ministerstiev starostlivosti, zahraničných vecí a obrany exilovej vlády pokúšali dostať svojich rodičov a Jánovu manželku Máriu z Francúzska. Tí sa spočiatku nachádzali v La Baule, ktoré od leta 1940 patrilo k okupovanej časti Francúzska. V auguste 1941 vydalo ministerstvo starostlivosti príkaz na evakuáciu Márie Kriserovej z francúzskeho mesta Pau. Na jej prípad poskytlo štátnu garanciu a žiadalo, aby jej ministerstvo zahraničných vecí zabezpečilo potrebné tranzitné vízum. V októbri 1941 dostal Ján správu z ministerstva zahraničných vecí o leteckom lístku zakúpenom pre jeho ženu z Lisabonu do Anglicka. V rovnakom období intervenovalo ministerstvo starostlivosti opäť, tentokrát v prípade Štefana a Emílie, ktorí sa v tom čase zdržiavali už v Paríži. Kladnému vybaveniu žiadosti malo napomôcť aj svedectvo, podľa ktorého bol čatár Pavol Kriser dostatočne finančne zaistený, aby mohol uhradiť výdavky spojené s evakuáciou rodičov. Navyše „čs. armáde v r. 1938 pri mobilizácii zvlášť otec menovaného bol veľmi obetavý pre čs. myšlienku a vec. Všetkému vojsku ubytovanému v Pezinku v roku 1938 bol veľmi naklonený, pre ubytovanie poskytol aj jeho vlastný dom, takže naozaj si zasluhuje pomoc čsl. úradov.“ Kriserovcom mala byť v prípade potreby vyplácaná až do prevedenia evakuácie pravidelná podpora. Presunu do Anglicka sa už Štefan Kriser nedožil. Zomrel v januári  1942 v Paríži. Synovia však svoju snahu zachrániť matku nevzdávali. V lete 1942 požiadali ministerstvo národnej obrany o udelenie anglického víza pre Emíliu, ktorá zostala vo Francúzsku úplne sama, bez priateľov a podpory. Dostala sa síce z Paríža na neokupované územie, i tam bol však podľa synov jej život stále v nebezpečenstve. Žiadali preto o urýchlené vybavenie žiadosti a zaviazali sa uhradiť všetky výdavky. Nevieme, či sa Emíliu napokon podarilo dostať do Anglicka. Vojnu však prežila a v júni 1947 pricestovala aj so synom Jánom na lodi SS Mauretania z Paríža do New Yorku.