Kotmárovská základina – Čriepky z pezinskej minulosti

K popredným mešťanom Pezinka z prelomu 18. /19. storočia patril nepochybne Michal Kotmár, syn pekárskeho majstra Jána. Za pezinského mešťana bol prijatý v apríli 1791 a v mestskej správe zastával funkciu mestského kapitána a magistrátneho radcu. Priženil sa do zámožnej rodiny Sandtnerovcov. Jeho manželkou bola Zuzana Sandtnerová. Sandtnerovci prišli do Pezinka v polovici 18. storočia. Patrili k najrozvetvenejším a zároveň najbohatším rodom v meste. Jeho členovia sa venovali predovšetkým mäsiarskemu remeslu a s ním súvisiacemu podnikaniu. Za zakladateľa rodu môžeme označiť Andreja Sandtnera. Bol otcom spomenutej Zuzany a svokrom Michala Kotmára, ktorý sa tiež venoval mäsiarskemu remeslu. 

Michal Kotmár založil spolu so svokrom Andrejom a švagrom Michalom obchodnú spoločnosť, ktorá sa zaoberala obchodovaním s dobytkom. 

Michal Kotmár a jeho manželka Zuzana nemali deti, resp. nemali deti, ktoré by sa dožili dospelosti a ktorým by mohli zanechať svoj rozsiahly majetok. Pravdepodobne aj tento fakt ovplyvnil rozhodnutie Michala Kotmára založiť základinu, určenú na výchovu a vzdelávanie 10 chlapcov v pezinskej evanjelickej škole. Základina mala niesť meno Michala a jeho zosnulej manželky. Na jej zriadenie a chod odkázal svoj dom na Štefánikovej ulici, 12 200 zlatých v hotovosti a ďalších 4 000 zl. na vytvorenie tretieho učiteľského miesta. Učiteľ, pre ktorého boli prostriedky určené mal byť, podľa Michalovho priania, šikovným kandidátom štúdia teológie alebo budúci učiteľ z učiteľského seminára. Mal mať k dispozícii bývanie v dome, ktorý sa stal sídlom základiny a ktorý poskytoval ubytovanie aj chlapcom. Za možnosť bezplatného užívania 2 izieb s kuchyňou bolo učiteľovou povinnosťou starať sa aj mimo školy o výchovu a vzdelávanie chlapcov, bývajúcich v základine. Michal Kotmár určil presné podmienky, za akých a akí chlapci mohli byť do základiny prijatí. V prvom rade mali byť prijímaní evanjelici augsburského vyznania, ak by zostalo voľné miesto, mohol byť prijatý a podporený aj kalvín. Prednosť pri prijímaní mali mať príbuzní Michala a príbuzní jeho manželky. Medzi nimi siroty a medzi sirotami tí, ktorí prišli o otca pred tými, ktorí nemajú matku. Do ústavu mohli byť prijímaní chlapci najskôr vo veku 7 rokov a pri dobrom správaní mohli zotrvať až do dovŕšenia 14 rokov. Pri prijatí museli predložiť lekárske potvrdenia o dobrom zdravotnom stave a očkovaní. Michal Kotmár rozhodol vo svojej poslednej vôli aj o uniformách, ktoré chlapci dostávali a nosili počas štúdia. K ich rovnošate patril frak ušitý podľa strihu uniformy infantérie. Bol vyhotovený z obyčajného tmavošedého súkna, s čiernym golierom aj chlopňami, k nemu patrila rovnaká vesta a nohavice (pantalóny), nízke šnurovacie topánky a čiapku so šiltom z čierneho súkna. Každý navyše dostal 2 košele, 2 spodky, 2 šále 3 páry ponožiek.

Za správcu a účtovníka základiny a majetku, odkázaného na jej chod, stanovil Michal Kotmár pezinského vicenotára Jána Polnera, ktorý mal jeho osobnú dôveru. Po Polnerovej smrti mala majetok základiny spravovať pezinská evanjelická obec a človek ňou vybraný. Tento bol povinný ručiť za správnosť účtov svojim majetkom a každoročne skladať cirkevnému zboru vyúčtovanie. Jediným Kotmárovým prianím bolo, aby sa pri výbere účtovníka v prípade rovnosti „ponúk“ uprednostnil príbuzný jeho manželky usadený v Pezinku.

Kotmárova základina sídlila v dome č. 44 na Štefánikovej ulici až do druhej svetovej vojny. Nehnuteľnosť neprežila stavebný rozvoj nášho mesta, v 80-tych rokoch minulého storočia ustúpila, spolu s ďalšími meštianskymi domami, novej výstavbe. Na mieste starého ústavu, poskytujúceho vzdelanie a ubytovanie desiatkam mladých mužov takmer celé storočie stojí dnes polyfunkčný dom. 

Michal Kotmár zomrel v roku 1843 vo veku 76 rokov a jeho prítomnosť v meste dodnes pripomína náhrobok, umiestnený v súčasnosti v tzv. Sandtnerovskej kaplnke v evanjelickej časti pezinského cintorína.