Gróf Ján z Pezinka (*okolo 1330 - † 1383)

Ján sa narodil ako prvorodený syn grófa Sebeša II. z Pezinka a jeho manželky Kláry, dcéry kráľovského dvorana magistra Donča. Donč bol dlhoročným županom Zvolenskej župy a jedným z najvýznamnejších mužov na dvore Karola Róberta. Prvá zmienka o grófovi Jánovi pochádza z roku 1344, kedy mohol byť v chlapčenskom veku. Vychovávaný bol spolu so svojimi mladšími bratmi Mikulášom a Jurajom a sestrou Katarínou v sídle svojho otca na Pezinskom hrade (dnešnom zámku v meste). V prvých rokoch sa o výchovu malého Jána spoločne s jeho mladšími súrodencami starali Klárine služobné z okruhu jej dvorných dám. Neskôr bol mladý gróf vychovaný, aby dobre ovládal meč, streľbu z luku a kuše, jazdu na koni, či iné zručnosti potrebné vtedajšiemu šľachticovi. Azda mal aj svojho učiteľa, ktorý ho učil čítať a písať. Nezachovala sa žiadna listina napísaná grófom Jánom ani vlastnoručný grófov podpis. Túto službu zaobstarávali pisári grófa.

Jánov otec Sebeš mal búrlivú povahu a vďaka jeho neuváženým činom sa neraz dostal pred súd. V priebehu roka 1335 sa naplno prejavili rysy Sebešovej povahy. Niekedy na začiatku tohto roku napadol a zničil osadu Fančal (zaniknutá dedina v chotári Budmeríc) patriacu komesovi Mogovi z Lefantoviec. Za tento čin bol odsúdený krajinským sudcom Pavlom z Mattersburgu (maď. Nagymartoni) na zaplatenie vysokej pokuty 200 hrivien uhorských grošov (v prepočte 49 kg strieborných mincí) v troch termínoch. Pezinský gróf sa však z vysokého finančného trestu nepoučil a neustále hrubo porušoval staršie dohody o užívaní viníc trnavskými mešťanmi a obyvateľmi okolitých dedín (Hrnčiarovce, Suchá nad Parnou, Modranka, Brestovany) v pezinskom chotári. Panovník sa rozhodol skoncovať s opovážlivosťou a násilím grófa Sebeša. V tom istom roku 1335 mal byť podľa kráľovho nariadenia sťatý a všetky jeho majetky mali pripadnúť korune. Kráľov verdikt by bol pravdepodobne aj vykonaný, keby sa pezinský gróf nezmieril s trnavskými mešťanmi a nedohodol sa v ich prospech na užívaní viníc. Rozsudok bol pozmenený na príhovor Sebešovho svokra, zvolenského župana Donča, ktorý svojim vplyvom na dvore Karola Róberta dosiahol zrušenie rozsudku. Trest bol znížený na povinnosť zaplatenia pokuty 500 hrivien uhorských grošov (v prepočte 122,5 kg strieborných mincí). Aj pri zaplatení pomohol Donč svojmu zaťovi. Dohodol sa s ním, že pokutu za neho zaplatí, ale na oplátku mu Sebeš udelí do zálohu banskú dedinu Sumberg ležiacu severne o Pezinka.

Magister Donč sa rovnako poistil, aby sumbergské bane mohli ostať v rukách jeho zaťa. Prihovoril sa u kráľa, ktorý Sebešovi a jeho bratovi Petrovi udelil zemepanskú banskú slobodu na ťažbu zlata, striebra a iných kovov na majetkoch patriacich Svätojurskému a Pezinskému hradu. Z miestnych baní tak mohlo plynúť do rúk Sebešovho svokra nemalé množstvo peňazí. Kráľovskej banskej komore odovzdal iba kráľovskú urburu, ktorá predstavovala desatinu z množstva vydolovaného zlata a osminu z vydolovaného striebra. Donč ešte krátko pred smrťou v roku 1345 previedol všetky svoje záložné práva na Sumberg svojej dcére Kláre. Mohlo by to značiť, že sumbergské bane neboli natoľko výnosné, aby sa za ostatných 10 rokov od záložnej zmluvy vrátil celý dlh jeho zaťa. Vlastnícke práva na Sumberg sa komplikovali aj tým, že sa Dončoví synovia nechceli vzdať svojich podielov a najstarší z troch bratov, Ladislav, napriek otcovej vôli predal svoju časť Sumbergu Sebešovi s tým, že tak koná bez zásahu do majetkových častí svojich bratov Štefana a Mikuláša.

Svätojurskí a pezinskí grófi získali pred rokom 1342 aj susednú kráľovskú banskú dedinu Mir. Chotár dediny si aj obaja bratia rozdelili. Peter, sídliaci na Svätojurskom hrade, získal menšiu južnú časť chotára Miru a Sebeš, so sídlom v Pezinku, zaujal väčšiu severnú časť. Spoločne sa dohodli, že hraničným pásmom bude územie medzi dnešným Račím a Krkavčím potokom. Synovia oboch grófov sa neskôr zaslúžili o kolonizovanie získaného územia. Novými osadníkmi boli zväčša Nemci. Na Sebešovej časti vznikla dedina Limbach, ktorá sa prvýkrát spomína v listine z roku 1390. Na území jeho brata Petra vznikla dedina Grinava, ktorá sa spomína už v roku 1376. V tomto prípade sa môžeme iba domnievať, že Mir získali grófi za pomoci vplyvu Sebešovho svokra. Po smrti Dončovho patróna uhorského kráľa Karola Róberta († 16. VII. 1342), nastúpil na uvoľnený trón jeho syn Ľudovít, zvaný Veľký. Nový panovník potvrdil grófom vlastnícke právo na územie dediny Mir a tiež potvrdil pezinským aj svätojurským grófom právo dolovať na vlastnom území.

Sebešov prvorodený syn Ján sa zaslúžil o kolonizovanie otcovho podielu z chotára zaniknutej osady Mir. Novej osade založenej južnejšie od baníckej osady dali obyvatelia názov Lehmbach (der Lehm slov. hlina, íl) podľa slovanského pomenovania miestneho potoka Hliník (Limbašský potok). V roku 1390 sa už uvádza v Limbachu kostol s patrocíniom sv. Theobalda. To potvrdzuje aj predpoklad, že prvými osadníkmi Limbachu (pôvodne Lehmbachu) boli Nemci, keďže kult sv. Theobalda bol rozšírený najmä v rodnom kráľovstve svätca vo Francúzsku a tiež na území Nemecka, kde sa niekoľko rokov zdržiaval ako pútnik. Osada sa rýchlo rozrastala a už v roku 1424 bola najväčšou dedinou Pezinského panstva so 60 usadlosťami a približne 300 obyvateľmi. Za rýchly rozvoj vďačila najmä výhodným plochám na pestovanie viniča, ktoré noví obyvatelia prichádzajúci z hospodársky vyspelejšieho prostredia zveľadili a využili vo svoj prospech. Nemecké obyvateľstvo malo už v 14. storočí v Malokarpatskej oblasti a čiastočne aj na území Žitného ostrova silný vplyv a rovnako riadilo správu miestnych mestečiek a dedín.

Gróf Ján mal pri osídľovaní chotára neskoršieho Limbachu spory so svojimi bratrancami zo svätojurskej línie, ktorí osídľovali susedný územný podiel svojho otca Petra, na ktorom zakrátko vyrástla dedina Grinava (zelená lúka; grün slov. zelený, die Au slov. lúka, niva). V roku 1375 svätojurskí grófi odvliekli a zajali niekoľkých obyvateľov a servientov grófa Jána z Pezinka (zrejme prvých osadníkov Limbachu) a až po dohode ich prisľúbili prepustiť, avšak mimo tých, ktorí chceli u nich zostať. Ako môžeme vidieť, svätojurskí grófi Tomáš, Peter mladší a Ján sa snažili o získanie nových osadníkov aj nezákonnými spôsobmi. Aj to poukazuje na dôležitosť, ktorú pre grófov predstavovali noví obyvatelia. Na vysvetlenie je potrebné uviesť ako fungovalo osídľovanie na nemeckom práve. Spravidla mal na starosti výber vhodného miesta, osídľovanie a vymeranie intravilánu a extravilánu dediny tzv. šoltýs (lokátor; lat. scultetus), ktorý pochádzal zväčša z radu mešťanov a stal sa neskôr aj dedičným richtárom novozaloženej dediny. Potenciálnych obyvateľov dediny mohol lákať aj status slobodného človeka - hosťa, ktorý aj už reálne vlastnil určitý lán pôdy, na rozdiel od ostatných obyvateľov na území zemepána, ktorí podliehali zvykovému právu. Tí hospodárili iba na prenajatej pôde od zemepána. Zemepánovi však slobodní obyvatelia na rozdiel od ostatných dedinčanov odvádzali dvojaké dávky, finančnú aj naturálnu. Z tohto dôvodu mali svätojurskí grófi eminentný záujem aj o obyvateľov z majetkov grófa Jána z Pezinka.

Problematická bola aj východná hranica chotára stredovekého Pezinka. Gróf Ján spoločne so svojím otcom Sebešom viedli dlhoročný spor už od 40-tych rokov 14. storočia s Bratislavskou kapitulou kvôli hraničnej oblasti medzi kapitulskou dedinou Kučisdorfom (Veľké Tŕnie) a novozaloženou služobnou dedinkou patriacou pezinskému hradu, neskôr zvanou Cajla (pôvodne maď. Wyfolw / Újfalu = Nová ves). Dôvodom sťažností bolo to, že tamojší obyvatelia kapituly využívali aj majetky patriace výhradne grófom. Ako medzník či hraničný bod medzi chotárom Kučisdorfu a grófskymi majetkami (Pezinok, Cajla, Sumberg) sa uvádza napríklad potok Lúčnik / Lúčnica (dnes počiatočná časť Viničianskeho kanála) a tiež vrch Machkahegy / Krachenstein (Mačací vrch / Vrch praskajúci kameň – dnes vrch Kamenica). Chotárne hranice sa vzhľadom na prírodný terén a jeho danosti nedali často presnejšie určiť, ako to bolo aj v tomto prípade. Preto niekedy existovalo sporné územie, ktoré bolo tzv. územím nikoho. Chotárny spor sa na dlhé obdobie vyriešil až v roku 1394, kedy sa synovci grófa Jána, pezinskí grófi Mikuláš a jeho brat Juraj, dohodli s Bratislavskou kapitulou, že poddaní z Kučisdorfu môžu užívať aj toto pohraničné územie. Kapitula bola povinná za tento ústupok vyplatiť grófom dvakrát ročne po 4 zlaté a odovzdávať im symbolicky v rovnakých intervaloch aj po 1 funte hrušiek. Ak by niektorá zo stránok dohodu porušila, bola povinná zaplatiť vysokú pokutu 1 000 zlatých.

Gróf Sebeš zomrel niekedy medzi rokmi 1355 až 1359, kedy si jeho syn Ján vyžiadal u kráľa nové potvrdenie rozdelenia majetkov priliehajúcich Svätojurskému a Pezinskému hradu pochádzajúce z roku 1343. Po smrti večného sťažovateľa a búrliváka Sebeša dozrel čas, aby sa grófi uchádzali o preukázanie svojich služieb u kráľa Ľudovíta. Sebešov brat Peter, spravujúci Svätojurské panstvo, sa stal krátko pred smrťou berežským županom. Pri mocenskom vzostupe rodu bolo dôležité najmä to, že jeho dvaja synovia Peter mladší a Tomáš boli vychovávaní ako pážatá na kráľovskom dvore a neskôr sa významne uviedli v prospech kráľových politických cieľov. Sebešov syn Ján sa dostal v rovnakom čase do kráľových služieb ako kráľovský rytier (1361-1380). Pod zástavou kráľa sa zúčastnil viacerých vojenských akcií. Z tohto obdobia však chýba viac písomných prameňov, ktoré by nám priblížili grófovu vojenskú kariéru u kráľa. Najpravdepodobnejšia je jeho účasť na vojnovom konflikte kráľa Ľudovíta s rakúskym vojvodom Albrechtom III. Habsburským (zvaným „s vrkočom“) v rokoch 1365/66. Jánov bratranec zo svätojurskej línie Tomáš (Temel) sa významne podieľal na uzatvorení mieru medzi oboma stranami. Ján sa na rozdiel od svojho bratranca zrejme priamo podieľal aj na vojenských operáciách uhorského vojska na území Rakúskeho vojvodstva. Ďalšia účasť grófa Jána na vojenských ťaženiach je však prinajmenšom otázna. Ide napríklad o vojenskú výpravu proti Litovcom a následné zaujatie Červenej Rusi (Haličsko) po Ľudovítovom nástupe na poľský trón v roku 1370.

Gróf Ján sa ako nová hlava pezinskej línie grófov začal starať o svoje majetky. Prvým krokom bolo obnovenie a lepšia kontrola dolovania v chotári Sumbergu. V roku 1361 si gróf vyžiadal u kráľa povolenie, aby mohol vystavať v blízkosti sumberských baní strážny hrad na majetku s názvom Hereditaria (zlým prepisom bolo slovo skomolené na „Hedervara“). Latinské slovo hereditaria môžeme preložiť do slovenčiny ako „dedičné majetky“. Pomenovanie lokality zapadá aj do historických súvislostí a podporuje aj predpoklad, že ide o vŕšok nad Pinelovou nemocnicou s nálezom pozostatkov drevozemného hradu. História územia, na ktorom bol neskôr postavený hrádok, súvisí s pezinským grófom Sebešom, ktorý sa medzi rokmi 1339 – 1340 prel o chotárne hranice medzi vlastnou dedinou Sumberg a dedinou Mir, ktorá ešte v tom čase patrila kráľovi. V samotnom názve chceli pezinskí grófi jasne deklarovať svoje výhradné majetkové právo na dané územie. Hrádok vystavaný na „dedičnom mieste“ plnil najmä správnu funkciu nad miestnymi baňami.

V rokoch 1360 a 1362 potvrdil Ján spoločne so svojím bratom Mikulášom staré privilégia Trnavčanom, ktorí vlastnili vinice v pezinskom chotári. V roku 1369 získal gróf Ján opätovné potvrdenie práva dolovať v chotári Sumbergu. Ďalej sa tak mohol sústrediť na rozvoj hospodárskeho potenciálu zdedeného územia. Na rozdiel od svojho otca, ktorý viedol veľký počet súdnych sporov o svoje majetky, energický a ctižiadostivý Ján sa snažil aj o ich zveľadenie. Niekedy pred rokom 1376 sa zaslúžil o udelenie práva týždenného trhu pre Pezinok. V samotnom kráľovskom privilégiu z roku 1376 sa píše, že gróf si túto listinu vyžiadal preto, lebo predošlá listina o práve trhu sa grófovi stratila. Už pred rokom 1370 založil v Pezinku špitál pre svojich chudobných poddaných, ako uvádza vo svojom pochvalnom liste na grófa Jána pápež Urban V. Určený bol nielen chorým ale i nevládnym, teda fungoval aj ako starobinec. Do tohto obdobia sa kladie aj založenie Bratstva Božieho tela v Pezinku. V bratstve boli združení najbohatší pezinskí mešťania, ktorí sa starali finančnými príspevkami o chod cirkevných obradov, o udržiavanie pezinského kostola a oltárov, okrem toho vykonávali aj charitatívnu činnosť. V priebehu 15. storočia prebralo bratstvo správu rovnako nad miestnym špitálom, ktorý bol situovaný na južnom konci mestečka (križovatka Holubyho a Moyzesovej ulice). 

V sedemdesiatych rokoch viedol gróf Ján spor s mešťanmi Bratislavy, od ktorých pri prechode pezinskou mýtnou stanicou žiadali jeho služobníci platbu mýtneho poplatku. Bratislavčania z titulu obyvateľov kráľovského mesta boli od tejto povinnosti oslobodení. Bratislavská kapitula kvôli sťažnosti od bratislavských mešťanov predvolala niekoľkokrát grófa na súdne rokovanie, avšak nedošlo k obojstrannému zmieru. Vyhrotená situácia sa vyriešila až po Jánovej smrti v prospech Bratislavčanov.

Poslednýkrát sa gróf uviedol na úrovni vysokej politiky v roku 1380, keď potvrdil svojou pečaťou svadobnú zmluvu medzi rakúskym vojvodom Viliamom Habsburským a najmladšou dcérou kráľa Ľudovíta, Hedvigou. Svadba sa mala konať, keď princezná dovŕši vek 12 rokov. Viliam mal dať Hedvige svadobný dar 200 000 zlatých a po smrti kráľa Ľudovíta mal spoločne s Hedvigou nastúpiť na uhorský trón. Okrem pezinského grófa potvrdil dohodu kráľ a kráľovná spoločne s magnátmi krajiny, medzi ktorými sa spomína aj Jánov bratranec a vtedajší kráľovský taverník Tomáš zo Svätého Jura. K svadbe však nakoniec nedošlo a princezná Hedviga nakoniec nezískala uhorský, ale poľský trón. V roku 1384 bola korunovaná za poľskú kráľovnú a Uhorské kráľovstvo pripadlo staršej Márii.

Z rodinného života grófa Jána toho nevieme veľa. Za manželku si zobral šľachtičnú Margitu z neznámeho azda rakúskeho rodu. Margita porodila manželovi dvoch synov a dve dcéry – Imricha, Pavla, Margitu a Annu. Dcéry sa vydali za príslušníkov rakúskych rodov Pottendorf a Forchtenstein. Synovia sa však sotva dožili dospelého veku. Imrich sa spomína posledný raz v roku 1387 a Pavol v roku 1391 a len o niekoľko rokov prežili svojho otca. Gróf Ján zomrel v roku 1383 približne vo veku cez 50 rokov. Jeho synovia v čase otcovej smrti ešte neboli dospelý, pretože správu panstva prebrala vdova po grófovi Jánovi Margita, spoločne s vdovou po Jánovom bratovi Mikulášovi († po r. 1373) Barborou. Síce aj Mikuláš zanechal po sebe dvoch synov, Mikuláša mladšieho a Juraja, ani tí však neboli vo veku, aby sa mohli ujať spravovania pezinských majetkov. Tak sa prvý raz v histórii rodu udialo, že panstvo a k nemu priliehajúce dediny spravovali ženy. Stalo sa tak v najnevhodnejší čas, kedy sa kráľovstvo zanedlho dostalo do sféry bojov o uhorský trón po mŕtvom kráľovi Ľudovítovi († 1382). Panovník nezanechal mužského potomka a vládu prebrala dcéra Mária spoločne s kráľovnou vdovou Alžbetou Kotromaničovou. Podľa otcovej vôle sa mal stať Máriiným mužom brandenburský markgróf a syn bývalého českého kráľa Karola IV., Žigmund Luxemburský. Do mocenského zápasu o uhorský trón vstúpil aj ďalší adept, neapolský kráľ Karol Malý, ktorý ako najbližší príbuzný uhorských Anjouovcov prijal ponuku a vojenskú pomoc od chorvátskych magnátov Horvátovcov. Aj dnešné územie západného Slovenska sa stalo miestom vojenských akcií. Obe rodové sídla grófov, Pezinský a Svätojurský hrad, sa dostali pod moc bratrancov Žigmunda Luxemburského, moravských markgrófov Prokopa a Jošta. Vdovy po pezinských grófoch Margita a Barbora spoločne s mladými synmi a služobníkmi zrejme mohli ostať a aj naďalej prebývať na Pezinskom hrade, no vojenskú kontrolu nad ním prebrali už koncom roka 1385 českí vojaci moravských markgrófov. Situácia sa upokojila až po roku 1387, kedy sa stal Žigmund uhorským kráľom. Česi postupne odtiahli aj z Pezinského hradu, avšak grófi museli zaplatiť za jeho odstúpenie 4 000 zlatých. Po týchto udalostiach sa ujali spravovania Pezinského panstva zmienení synovci grófa Jána, Mikuláš mladší († 1440) a Juraj († 1426).

Gróf Ján nielen udržal staré rodové majetky po otcovi Sebešovi, ale ich aj zveľadil. Zaslúžil sa o udelenie práv na usporadúvanie týždenných trhov v Pezinku, o pokračovanie dolovania drahých kovov na území Sumbergu, ale aj o založenie dediny Limbach, či pezinského špitálu pre chorých a nemohúcich. Za grófovými úspechmi stála politická podpora kráľa Ľudovíta Veľkého, o ktorú sa zaslúžil vďaka dlhoročnej vojenskej službe v kráľovskom vojsku.