Armin Vámbéry – svetoznámy cestovateľ zo Svätého Jura

Svetoznámy orientalista, cestovateľ, odborník na Strednú Áziu, profesor, spisovateľ, jazykovedec a polyglot, to je len niekoľko prívlastkov, ktorými by sme mohli opísať Armina Vámbéryho. Jeho život je príbehom nadaného muža, ktorý sa vlastnou pracovitosťou a sebazaprením vypracoval z nevhodných podmienok a úplnej chudoby na výslnie a získal slávu i uznanie. Precestoval kraje, kam stáročia nevstúpila noha Európana. Svojou rozhľadenosťou si získal priazeň obávaných šachov a sultánov ale aj britskej kráľovnej. Jeho neuveriteľná cesta  životom sa začala v malebnom mestečku na úpätí Malých Karpát.

Kedy sa to len narodil?

Na svet prišiel ako Hermann Wamberger v chudobnej židovskej rodine pôvodne pochádzajúcej z bavorského Bambergu. Presný dátum jeho narodenia nebol nikde úradne zaznamenaný. Z maminho rozprávania vedel, že sa narodil na Jozefa, v čase, keď v Uhorsku vyčíňala cholerová epidémia. Na základe toho uvádzal, že sa narodil 19. marca 1832. Svojho otca nepoznal, pretože podľahol cholere a jeho mama zostala s dvomi malými deťmi sama. Čoskoro sa opäť vydala a spolu s Arminom a jeho sestrou sa presťahovala do Dunajskej Stredy k novému manželovi. Ten bol síce dobrák, ale v práci nemal šťastie. Jeho krčma čoskoro skrachovala a rodina po prvýkrát, avšak nie naposledy, pocítila existenčné problémy. Na obživu si zarábali tým, že zbierali a predávali pijavice, ktoré sa využívali pri liečení ľudí. Pijavice im v noci neraz ušli a s chuťou sa prisali na deti spiace na zemi.

Rodina sa čoskoro rozrástla o ďalšie tri deti a chudoba sa stala neodmysliteľnou súčasťou ich života. Malý Armin nevyrastal v ideálnych podmienkach. Často nemal, čo jesť, spával na slame na zemi a od jari do jesene vonku na dvore. Od útleho detstva mu komplikovalo život krívanie, ktoré sa postupne zhoršovalo, preto sa musel pri chôdzi opierať o barlu. Od svojich rovesníkov si za to vyslúžil množstvo posmeškov.

Vzdelanie je základ

Do ôsmich rokov navštevoval židovskú školu v Dunajskej Strede. Jeho mama, síce nebola študovaná, ale bola mimoriadne bystrá a milovanému synovi chcela zabezpečiť to najlepšie vzdelanie, preto sa odhodlala na niečo v tých časoch takmer nepredstaviteľné a zapísala ho do protestantskej školy. Bol to mimoriadne odvážny čin, ktorý sa, samozrejme, nestretol s pochopením zo strany miestnej ortodoxnej židovskej obce. Odvrhnutie a nepochopenie Armina sprevádzali aj v ďalších rokoch, a to aj napriek tomu, že odmala vynikal svojou pamäťou a schopnosťou osvojiť si cudzie jazyky. V štúdiách pokračoval vo svojom rodnom meste, kde nastúpil do piaristického gymnázia. Miestnej židovskej komunite sa nepáčilo, že židovský chlapec študuje u piaristov. Pre odlišné vierovyznanie a výrazné krívanie ho neraz šikanovali jeho spolužiaci i učitelia. Napriek tomu sa mu v škole darilo a patril k najlepším žiakom. Po dvoch rokoch školu aj Svätý Jur opustil a odišiel do Bratislavy. Svoje rodisko už nikdy viac nenavštívil. Pred odchodom sa ešte rozlúčil s otcovým hrobom aj s barlou, kvôli ktorej sa mu tak často smiali. Do Bratislavy ho už sprevádzala vychádzková palica. Ani tu však nemal šťastie na priazeň učiteľov. V čase príchodu do Bratislavy už ovládal maďarčinu, jiddiš, nemčinu, slovenčinu, hebrejčinu aj latinčinu. Rozhodol sa, že sa začne učiť ďalší jazyk a voľba padla na noblesne znejúcu francúzštinu. Keďže jeho rodina bola stále bez prostriedkov, na štúdium i živobytie si musel zarábať sám. Nebol to ľahký život. Prvé dni prespával na lavičkách a  jeho verným spoločníkom bol neutíchajúci hlad. Jeho situácia sa zlepšila, keď začal doučovať jazyky. Cez deň chodil do školy, potom tri-štyri hodiny vyučoval iných a po večeroch sa učil sám. Chudoba, pôvod, ani nepriazeň osudu nedokázali zabrániť jeho túžbe osvojovať si stále nové a nové jazyky. Armin mal, nepochybne, obrovský talent, bol však aj mimoriadne pracovitý, húževnatý a disciplinovaný. V Bratislave ostal do svojich 18 rokov. Pre nedostatok prostriedkov odišiel bez toho, aby dokončil štúdium a rozhodol sa živiť ako domáci učiteľ.

Sonety pre Emíliu – nenaplnená láska v Slavónsku

V roku 1851 odišiel do Pešti, kde sa najskôr ťažko pretĺkal, no napokon sa na neho usmialo šťastie. Jeden zámožný mladík si ho najal ako učiteľa pre svojich bratov a sestry. Armin sa teda presťahoval do slavónskeho Kutjeva (dnešné Chrovátsko), kde prežil jedno z najkrajších období svojho života. Tu sa začal učiť po anglicky, tu si osvojil prvý orientálny jazyk – turečtinu. Štúdium turečtiny v ňom zbudilo záujem o Východ, jeho kultúru, jazyky a dejiny. Naučil sa tu aj ďalšie jazyky: španielsky, dánsky, švédsky a chorvátsky. Armin bol mimoriadne usilovný študent a tvrdo na sebe pracoval. Dal si záväzok, ktorý aj dôsledne plnil, že sa denne naučí aspoň 80-100 nových slovíčok. V izbe si potom vyvesoval motivačné citáty v turečtine.

Na svoje okolie často pôsobil ako čudák, nadchýnali ho orientálne haky-baky, nahlas rozprával cudzími jazykmi, neraz vyzeral akoby sa sám so sebou hádal a jeho izba bola plná nezrozumiteľných nápisov. Najmä domáca pani na neho pozerala s nevôľou. Jej pozornosti neuniklo, že sa krívajúci chudobný učiteľ zaľúbil do ich dcéry. Naozaj, láska k jeho 16 ročnej zverenkyni Emílii, ktorú neskôr označoval za svoju prvú a aj poslednú lásku, ho celkom pohltila. Musel sa mimoriadne ovládať, aby sa pri nej dokázal sústrediť na svoju prácu. Sám si dovolil sa na ňu pozrieť, len keď splnil denný limit naučených slovíčok. Jedného dňa sa však neovládol a Emíliu chytil za ruku. Dievčina to prezradila rodičom a zaľúbený učiteľ si musel pobaliť kufre a opustiť svoj vysnívaný raj. V tom čase ešte nemal ani 23 rokov.

Čo len z neho bude?

Vrátil sa do Dunajskej Stredy k mame. Tá syna videla rada, už menej sa jej pozdávali jeho predstavy o svojej budúcnosti. Priala si, aby sa z neho stal lekár, on si predsavzal, že zúročí svoje jazykové schopnosti a zamestná sa ako tlmočník na niektorom veľvyslanectve. Mama to považovala za mrhanie jeho talentom.

Armin sa rozhodol, že mamu presvedčí o opaku a odišiel do Viedne, kde ako chudobný mladík, navyše židovského pôvodu, nemal šancu uspieť. Napriek tomu mu pobyt v hlavnom meste priniesol niečo, čo ovplyvnilo celý jeho život. Stretol sa tu s popredným orientalistom Josephom von Hammer-Purgstallom. Overil si u neho svoje jazykové znalosti a rozhodol sa stať sa orientalistom. Hammer-Purgstall mu zároveň vštepil myšlienku, ktorá sa stala zdrojom jedného z jeho veľkých lingvistických omylov. Tvrdil mu, že medzi turečtinou a maďarčinou musí existovať nejaké príbuzenstvo, pretože oba jazyky sú si nejakým spôsobom veľmi blízke.

Po pobyte vo Viedni sa opäť vrátil do Pešti, kde si naďalej zarábal ako domáci učiteľ. Najčastejšie doučoval angličtinu a francúzštinu. Veľa času trávil v univerzitnej knižnici, kde si neustále zdokonaľoval svoje vedomosti a zároveň spoznal popredných maďarských literátov. Načas sa ako učiteľ dostal do Kecskemétu, kde denne vyučoval osem-deväť hodín a ďalších šesť hodín sa venoval samoštúdiu. Tu sa začal učiť po arabsky. Počet jazykov, ktoré ovládal, neustále narastal. Nemal ani 25 rokov a už ich vedel 17.

Konštantínopol – brána do Ázie

Rozhodol sa, že ako správny orientalista musí spoznať hlavné mesto Osmanskej ríše a zároveň si preveriť svoje jazykové schopnosti v praxi. Podarilo sa mu našetriť si nejaké prostriedky a v marci 1857 sa vydal na cestu do Konštantínopola (dnes Istanbul). Odchod mu uľahčilo, že jediná osoba, na ktorej mu záležalo, jeho mama, bola v tom čase už po smrti. Všetky peniaze, čo mal, minul na cestu. V cudzom meste sa ocitol sám a už po niekoľkýkrát v živote bez peňazí. Prvé týždne si zarábal spevom starobylých ľúbostných piesní, potom strážil dom jedného vojaka, neskôr začal vyučovať jazyky. Nakoniec ho ako učiteľa zamestnal paša Husein Daim. U neho získal prezývku Rašid efendi, pod ktorou ho poznal východný svet. Neskôr sa dostal k pašovi Rifatovi, ktorý bol ministrom zahraničia a sultánovým svokrom. Jeho vzdelanosť a jazykové schopnosti mu otvorili dvere do najvyššej spoločnosti. Tu konečne netrpel pre svoje vierovyznanie, či nízky pôvod. Stretával sa s najvýznamnejšími osobnosťami Osmanskej ríše. Postupne získal mnohé výsady, dokonca mu bolo umožnené vzdelávať sa vo vyššej náboženskej škole medrese. Nadobudol množstvo informácií o osmanských zvykoch, náboženstve, mentalite i spoločenských konvenciách. Vytrvalo skúmal jazyky, pretože hľadal informácie o pôvode maďarčiny a bol presvedčený o jej tureckom príbuzenstve.

V Istanbule strávil štyri roky. Počas svojho pobytu si pomaďarčil meno a namiesto Hermann Wamberger sa odteraz predstavoval ako Armin Vámbéry. Stretával sa s maďarskými emigrantmi, ktorí po revolúcii v rokoch 1848 a 1849 našli útočisko v srdci Osmanskej ríše. Písal rôzne články a vydal tu aj svoje prvé dielo. V roku 1858 vyšiel jeho nemecko-turecký vreckový slovník, ktorý obsahoval 14 000 termínov. Okrem toho preložil opis bitky pri Moháči od známeho osmanského historika narodeného v Päťkostolí (Pécs) Ibrahima Pečeviho, objavil turecký rukopis Tarihi Üngürüz (Dejiny Uhorska) a stal sa dopisujúcim členom Uhorskej akadémie vied. Rozhodol sa, že musí preskúmať stredoázijské chanáty a nájsť pôvod maďarského jazyka a Maďarov, a preto požiadal Akadémiu o finančnú podporu pre jeho cestu do Perzie a Strednej Ázie.

Chromý derviš putuje naprieč Áziou

So skromnou podporou Uhorskej akadémie vied sa vydal na cestu, z ktorej sa dovtedy nevrátil žiaden Európan. Istý čas strávil v Perzii a v jej hlavnom meste Teheráne  u sultánovho vyslanca, ktorý ho všemožne odhováral od nebezpečnej cesty. Varoval ho, že na miestach, ktoré plánuje navštíviť, čaká každého Európana smrť. Vámbéryho jeho obavy neodradili a rozhodol sa, že využije svoje znalosti jazykov, zvyklostí i náboženstva a bude cestovať ako žobravý mních derviš Rašid efendi. Preoblečenie mu malo zaručiť bezpečie a dôveru miestneho obyvateľstva.

Začiatkom septembra 1862 opustil Teherán. Poslúchol vyslancovu radu a vzhľadom na nepriaznivé podmienky sa rozhodol nepocestovať na sever, ale vybral sa na juh Perzie. Cieľom jeho cesty sa stal Širáz. Kým ho dosiahol, prešiel mnohými starovekými perzskými mestami ako napríklad Perzepolis. V Širáze strávil tri mesiace. Prekvapilo ho, že po putovaní púšťou, sa dostal do kvitnúceho vždyzeleného mesta s čistým vzduchom.

Do Teheránu sa vrátil v januári. Rozhodol sa, že napriek riziku preskúma aj sever krajiny. Tento raz cestoval ako člen karavány. Jeho prestrojenie vyzeralo veľmi dôveryhodne, ale aj tak si musel dávať pozor na to, aby nikto neodhalil jeho pravú identitu. Vámbéry niekoľkokrát čelil podozreniam, že je ruský špión. Zakaždým ich dokázal vyvrátiť. V Bukhare sa dokonca ubytovali v kláštore dervišov. Armin, ktorý sa za derviša vydával, musel byť mimoriadne opatrný. Pre istotu si zo svojich ciest nerobil ani žiadne zápisky. Papierom a perom mu bola jeho fenomenálna pamäť.

Jeho cesta bola obzvlášť fyzicky náročná. Putovanie znepríjemňovali extrémne teploty a nedostatok vody. Niekoľko Vámbéryho súpútnikov nepriaznivé podmienky nezvládlo a zahynulo. Sám Vámbéry bol párkrát na pokraji svojich síl. Keď už ani nevládal vysadnúť na chrbát ťavy, museli ho priviazať k postroju, aby z nej nespadol.

Počas tohto putovania sa spoznal a spriatelil s uzbeckým chánom. Ďalšie priateľstvo nadviazal s jedným z členov karavány mladým tatárom Izákom Mollom, ktorý sa k nim pôvodne pridal s cieľom púte do Mekky. Postupne sa medzi ním a Vámbérym vytvorilo silné puto a Vámbéry mu dokonca odhalil svoju identitu. Po návrate do Istanbulu, sa Izák rozhodol nasledovať Vámbéryho až do Pešti, kde sa usadil a oženil. Naučil sa po maďarsky a pracoval ako zriadenec Uhorskej akadémie vied a neskôr aj jej knižnice.

Armin Vámbéry bol posledný Európan, ktorý navštívil chanáty Strednej Ázie ešte pred tým než sa dostali pod mocenskú sféru Ruska. Priniesol najúplnejší súbor zemepisných  a etnografických vedomostí o tomto regióne. Získal množstvo informácií o živote, zvyklostiach a politickej situácii v týchto oblastiach a jeho vedomosti vzbudili záujem Veľkej Británie i Ruska.

Úspech v Londýne

Koncom mája roku 1864 sa vrátil do Pešti, kde jeho príchod v podstate nikto nezaznamenal. O mesiac neskôr sa vydal na ďalšiu cestu. Tentoraz na západ, do Londýna, kde sa prvýkrát v živote stal stredobodom pozornosti. Jeho vedomosti, zážitky a putovania sa stretli s obrovským nadšením. Chudobný krívajúci žid, ktorý bol v detstve toľkokrát terčom výsmechu, zažil v srdci britského impéria skutočný triumf. Stačilo sa predstaviť a razom sa mu otvárali dvere do najvyberanejšej britskej spoločnosti. Stretol sa s kráľovnou Viktóriu aj s korunným princom Eduardom, s ktorým si vybudoval vzťah plný úcty a obdivu. Zapôsobil aj na popredných orientalistov. Sir Henry Rawlinson, ktorý rozlúštil babylonské a staroperzské klinové písmo, ho pri prvom stretnutí považoval za rodeného Peržana. Vámbéry tu absolvoval sériu prednášok, ktoré boli plné poslucháčov a ľudia sa v prednáškových sálach doslova tlačili ako sardinky v konzerve, len aby si ho mohli vypočuť. Záujem o jeho zážitky spôsobil, že už v septembri tu vyšla jeho kniha Travels in Central Asia. Zakrátko sa dočkala prekladov do nemčiny aj maďarčiny.

Doma to tak ľahké nebude

Správy o Vámbéryho sláve sa dostali aj do Viedne a zakrátko dostal pozvanie na audienciu u rakúskeho cisára Františka Jozefa I. Prišiel ďalší triumf. Cisár ho vymenoval za profesora východných jazykov na peštianskej univerzite. Vámbéry bol vôbec prvý žid, ktorý na tejto univerzite mohol učiť. Podmienkou jeho pôsobenia bolo, že sa musel dať pokrstiť. Zvolil si protestantskú cirkev, ktorá bola najbližšie k jeho názorom, čo na katolíckej univerzite vyvolalo vlnu nevole a Vámbéry sa stal terčom ohovárania. Celkovo doma nemal na ružiach ustlané. Správy o jeho vedomostiach boli neraz spochybňované. Jeho odporcovia neverili tomu, že sa naozaj dostal tak ďaleko, ako tvrdil a rovnako spochybňovali aj jeho jazykové schopnosti. Vámbéry však dokázal odolať tlaku neprajníkov a poctivo sa venoval výučbe i odbornej spisbe. Písal o svojich zážitkoch z ciest, o lokálnych jazykoch a zvyklostiach, všímal si aj politickú situáciu, ktorá ho zaujímala už od jeho študentských čias. Veľmi dobre si uvedomoval brzdy v rozvoji daných regiónov i nebezpečenstvo ruskej rozpínavosti, na čo poukázal vo viacerých článkoch. Stal sa stálym členom Uhorskej akadémie vied. Jeho knihy sa tešili čitateľskému záujmu, pretože dokázal písať veľmi pútavým štýlom. Potvrdzuje to aj výrok známeho maďarského prozaika Móra Jókaia, ktorého sa raz opýtali na jeho najobľúbenejšie diela. Odpovedal: „Biblia, Shakespeare a Vámbéry.“

Manželstvo z rozumu

Napriek tomu, že o živote Armina Vámbéryho  máme pomerne veľa údajov, v prípade jeho osobného života sú informácie pomerne skromné. Sám Vámbéry o svojom súkromí veľa nehovoril. O jeho láskach, s výnimkou platonickej lásky k Emílii, nevieme nič. Začiatkom roku 1868 sa oženil s Kornéliou Arányi. Toto manželstvo nebolo výsledkom romantického vzplanutia. Dôležitejšiu úlohu zohralo skôr spoločenské postavenie oboch manželov. Kornélia bola dcérou významného doktora, profesora a člena Uhorskej akadémie vied Lajosa Arányiho. Svokrovi zasa určite imponovala Vámbéryho sláva.

Kornélia nezdieľala manželovu dobrodružnú povahu. Väčšinu času strávila doma  alebo v kúpeľoch a svojho muža na jeho cestách nesprevádzala. Pravda, za to mohol aj jej zlý zdravotný stav. O charaktere ich manželstva veľa napovedá aj Vámbéryho výrok. Raz sa vyjadril, že keby nemal syna, ani by nemohol hovoriť o rodinnom šťastí. Armin a Kornélia spolu mali jediného potomka, ktorý sa narodil 29. februára 1872. Dostal netradičné meno Rustem podľa mýtického bojovníka z perzského eposu. Rustem mal s otcom veľmi blízky vzťah, v jeho šľapajach však nevybral. Napriek tomu mohol byť otec na syna hrdý. Stal sa z neho svetoznámy právnik a kriminológ. Bol tiež odporcom Horthyho režimu a svoj život dožil v Spojených štátoch amerických.

Vojna o pôvod maďarčiny

Vámbéryho vedecké pôsobenie bolo naozaj rozmanité. Zaujímala ho etymológia slov, obzvlášť pôvod maďarčiny, čo bol aj jeden z argumentov na uskutočnenie jeho cesty do Strednej Ázie. Vámbéry počas svojich štúdií a ciest nadobudol presvedčenie, že maďarčina má pôvod v turkických jazykoch. Jeho závery boli v rozpore s názorom stúpencov myšlienky o ugrofínskom pôvode maďarčiny na čele s Jozefom Budenzom. Spor oboch skupín vyústil doslova do vojny, ktorá trvala niekoľko desaťročí a sprevádzali ju mimoriadne ostré útoky na Vámbéryho osobu. Jeho odporcovia sa snažili spochybniť jeho odbornosť a schopnosť fundovane sa vyjadriť k téme. Často argumentovali tým, že Vámbéry nie je vyštudovaný jazykovedec, a preto jeho názorom a metódam chýba vedecký základ. Poukazovali na to, že maďarčina a turečtina sú si blízke najmä preto, že od čias osmanskej expanzie na územie Uhorska tieto dva jazyky vedľa seba koexistovali a vzájomne ovplyvnili svoju lexiku.

Tento Vámbéryho názor mnohí považovali za jeho najväčší omyl a zvykli ho používať ako argument, ktorý mal znevážiť jeho ďalšiu vedeckú činnosť. Sám Vámbéry síce postupne svoj názor upravil, avšak svojej pôvodnej idey sa nevzdal.

Priateľ monarchov

Vámbéry mal počas svojho života možnosť stretnúť aj spoznať panovníkov viacerých mocností. Vďaka svojej vzdelanosti a rozhľadenosti si získal priazeň európskych monarchov,  ale aj tých, ktorí vládli ríšam Orientu. O jeho popularite kolujú viaceré historky. Keď Uhorsko navštívil perzský šach Nasser al-Din, spoločnosť mu, na jeho žiadosť, robil práve Rašid efendi, s ktorým sa stretol ešte počas jeho ciest naprieč Áziou. Tento šah vládol v Pezii takmer 50 rokov a aj keď je s jeho vládou spojených niekoľko reformných krokov, v podstate vládol ako diktátor. Navyše, mu európske zvyky neboli veľmi blízke. Pri slávnostnej večeri s cisárom Františkom Jozefom si mal odpiť z misky, ktorá slúžila na umývanie rúk. Toto faux-pas cisár zdvorilo napodobnil.

Budapešť navštívil aj jeho nástupca Muzaffar ad-Din. Hneď, ako vystúpil z vlaku na železničnej stanici, pýtal sa, kde je Vámbéry. V čase, keď sa prvýkrát stretli, mal len deväť rokov.  Pri ich poslednom stretnutí stál pred Vámbérym predčasne zostarnutý chorľavý muž. Napriek tomu bol priateľský, dobre vychovaný a na rozdiel od svojho predchodcu mu neboli cudzie ani európske zvyky.

Perzský šahovia však neboli jediní vládcovia, ktorí dokázali oceniť Vámbéryho spoločnosť. Návšteva waleského princa a budúceho kráľa Eduarda VII. v Budapešti je spojená s ďalším zaujímavým príbehom. Keď ho po jeho príchode hostili v Národnom kasíne, Eduard sa stále vypytoval na Vámbéryho, ktorý nechodil a nechodil. Princovi, ktorý vedel, že na jeho presnosť sa môže spoľahnúť, sa to nepozdávalo, a preto žiadal, aby niekto zašiel k Vámbérymu domov a skontroloval ho, či sa mu neprihodilo niečo zlé. Hostitelia, samozrejme, neurodzeného Vámbéryho nepozvali a hanbili sa to priznať, tak sa k nemu vybrali domov. Našli ho v posteli a ani náhodou sa mu nechcelo chodiť do kasína, tak si vymysleli historku, že náhle ochorel. Princ ich lož odhalil a o pár dní im to vrátil svojím spôsobom. Keď sa konala recepcia, ktorú hostil on, na schodisku, kde vítal prichádzajúcich, po jeho boku nestál nik iný ako Vámbéry. Eduard každého prichádzajúceho oslovil: „Dovoľte mi, aby som Vás predstavil môjmu milému priateľovi, profesorovi Vámbérymu.“ O nadštandardných vzťahoch svedčí aj to, že Eduard bol krstným otcom Arminovho syna.

Špión v službách jej veličenstva

Vámbéry počas svojich ciest veľmi dôkladne pozoroval situáciu v chanátoch, ktorými putoval. Uvedomoval si najmä hrozbu, ktorá im hrozila zo strany Ruska a nahlas na to aj upozorňoval. Jeho vedomosti vzbudili záujem aj zo strany britskej vlády, ktorá s Ruskom súperila o vplyv v Ázii. Briti sa obávali najmä o svoje panstvo v Indii a snažili sa zabrániť ruskému prenikaniu týmto smerom. To znamenalo bojovať proti rastu ruského vplyvu v Osmanskej ríši, strednej Ázii a Perzii. Teda v oblastiach, ktoré v tom čase žiaden Európan nepoznal lepšie ako Vámbéry. Preto im prišli jeho poznatky vhod. To, o čom sa donedávna len špekulovalo, sa potvrdilo po odtajnení britských archívnych dokumentov. Vyplynulo z nich, že britská vláda naozaj využívala Vámbéryho ako svojho špióna a za jeho služby mu aj platila. Dokonca od britskej vlády dostával aj dôchodok. Čo presne pre Britov vykonával a aké informácie im dodával ostáva zahalené rúškom tajomstva. Vieme, že v roku 1890, keď sa otvárala železničná trať spájajúca Istanbul s Ankarou, opäť vycestoval do Istanbulu a pomerne veľa času strávil v sultánovej spoločnosti...

Drakulov otec

Vámbéryho dlhý a mimoriadne aktívny život je bohatý na rôzne anekdoty a historky. Jedna z nich sa stala neoddeliteľnou súčasťou väčšiny jeho životopisov a pripisuje mu „otcovstvo“ legendárneho románu o krvilačnom grófovi z Transylvánie Drakulovi. V roku 1890 sa Vámbéry na večeri v Londýne stretol s tajomníkom tamojšieho divadla Bramom Stokerom. Začínajúceho autora veľmi zaujímal svet legiend a najmä povery rozprávajúce o upíroch. Vzácny hosť z Uhorska sa tak pre neho stal cenným zdrojom informácií o týchto poverách vo východnej Európe a na Balkáne. Od neho vraj Stoker po prvýkrát počul o valašskom kniežati Vladovi Drakulovi, vďaka čomu získal inšpiráciu pre napísanie svojho svetoznámeho románu Drakula. Na Vámbéryho by mal odkazovať tiež jeden z hrdinov románu – Drakulov protivník profesor van Helsing, ktorý spomína svojho priateľa Arminia z Budapešti.

 

Armin Vámbéry bol až do konca svojich dní aktívny, písal a pracoval. V auguste roku 1913 po návrate z dovolenky sa mu náhle pohoršilo a jeho zdravotný stav sa rapídne zhoršoval. Zomrel 15. septembra 1913 v Budapešti, kde je aj pochovaný. Okrem množstva článkov, kníh, obrovskej zbierky orientálnych tlačí, nám zanechal odkaz o sile ducha a nezlomnosti vôle. Veď kto zo Svätojurčanov, ktorí vychudnutého krívajúceho chlapca vídali, keď kráčal do školy, by si čo i len pomyslel, že raz na vlastných nohách dôjde až do Samarkandu, že na tých istých nohách bude stáť po boku vladárov a že jeho meno bude ľuďom známe aj viac ako 100 rokov po jeho smrti?