1615 – Malé privilégium cisára Mateja

Rok 1615 patrí medzi najdôležitejšie letopočty v dejinách nášho mesta. Zavŕšením politických i ekonomických ambícií mesta a jeho predstaviteľov je síce dátum 14. jún 1647, kedy sa Pezinok stal slobodným kráľovským mestom, no treba skonštatovať, že boj za toto privilégium bol z veľkej časti vybojovaný už predtým a to v rokoch 1602 – 1615.

Práve rokom 1615 vyvrcholili snahy mesta a jeho reprezentantov o vymanenie sa spod právomocí i svojvôle, svojich pánov, obzvlášť uhorského palatína Štefana Illesházyho, manžela Kataríny Pálffyovej. Bol to práve Illesházy, ktorý nielenže pokračoval v šľapajách svojho predchodcu, pezinského záložného majiteľa Gašpara Serédyho v okliešťovaní práv pezinských mešťanov, no dokonca ich rušil a pridával im nové a nové povinnosti. Okrem početných prípadov zmocňovania sa nehnuteľností požadoval napríklad ďalšie dávky z vína a dane. Počet dní, v ktorých museli mešťania pracovať na zemepanských majetkoch zvýšil z 12 na 52 a v mnohých ďalších prípadoch dokazoval Illesházy svoju nápaditosť a invenciu pri vlastnom obohacovaní sa.

Pezinskí aj svätojurskí mešťania sa so svojimi ponosami a prosbami dostali napokon až ku kráľovi Rudolfovi II. Ten súhlasil s návrhom, aby po vypršaní záložnej lehoty túto Illesházymu už neobnovil. Pezinok i Svätý Jur sami ponúkli zložiť za panstvá a mestečká záložnú sumu 140 000 zlatých. Panovník predložený návrh akceptoval a po vypršaní „zmluvy“ s Illesházym potvrdil začiatkom roka 1602 novodohodnuté podmienky zálohu. Situáciu to však neupokojilo, práve naopak. Illesházy sa všetkými možnými spôsobmi bránil, aby neprišiel o zálohované majetky. Dospelo to až do takej roviny, že bol v roku 1603 obvinený z urážky kráľa a odsúdený k strate majetku i života. Ten si zachránil až útekom do Poľska.

Krátko nato vypuklo protihabsburské povstanie uhorskej šľachty, vedené Štefanom Bocskayom. Do politických hier okolo povstania vstúpil aj Štefan Illesházy. S Rudolfovým bratom Matejom vyjednával podmienky mierovej zmluvy, ktorú uhorský snem potvrdil v marci 1608. Krátko na to sa Rudolf II. vzdal uhorského trónu. Uhorské stavy s výdatnou podporou Štefana Illesházyho zvolili za nového panovníka Mateja a Illesházyho za uhorského palatína. Nový panovník zrušil Rudolfov sľub mestečkám a obe panstvá vrátil opäť do zálohu Štefanovi Illesházymu.

Predstavitelia Pezinka a Sv. Jura sa však nevzdávali a po náhlej smrti uhorského palatína na jeseň 1609 svoje snaženie obnovili. Šľachtici ich žiadosti odsúvali z programu uhorského snemu až do roku 1615. Vtedy vydal kráľ Matej II. so súhlasom uhorského snemu pre mestečko Pezinok rozsiahle privilégium, ktoré položilo základy jeho budúceho vyhlásenia za slobodné kráľovské mesto. Kráľ v listine prisľúbil, že mesto už nikdy neodcudzí kráľovskej korune a bude ho chrániť. Súčasne zaručil pezinským mešťanom také isté právo, aké užívajú mešťania Modry.

V privilégiu sa následne vymedzujú hranice mestečka a práva na užívanie okolitých lúk a lesov. Taktiež sa konkrétne definujú výsady v oblasti obchodu a vinohradníctva, ktoré boli základným predpokladom ďalšieho rozvoja mesta. Z pohľadu samosprávy je najdôležitejšou tá časť privilégia, ktorou sa Pezinčanom povoľuje každoročná voľba richtára, prísažných, viničného richtára, trhového richtára a ďalších funkcionárov mesta s dôrazom, že sa musia dodržiavať kráľovské dekréty o striedaní funkcií Nemcami, Maďarmi a Slovákmi.

Mestská rada získala plné právo rozhodovať v občianskych i trestných záležitostiach. Dôležitou súčasťou privilégia bolo zníženie dlhov mestečka na polovicu, t.j. na 81 000 zlatých, za čo sa Pezinčania vzdali práva na Pezinský hrad a panstvo s výnimkou samotného mestečka. A keďže nič nie je a ani nebolo zadarmo, posledný bod výsadnej listiny uvádza, že všetky výsady môžu pezinskí mešťania užívať len v prípade, ak budú každoročne odovzdávať na kráľovský stôl 250 okovov vybraného pezinského vína.